Zomrel prvý novinár vo vesmíre, jeho let platila televízia. Po návrate odišiel pestovať huby a o farmu prišiel pri Fukušime

Tojohiro Akijama, prvý Japonec vo vesmíre a prvý novinár, ktorý odtiaľ vysielal, zomrel 26. augusta vo veku 84 rokov. Rodina to oznámila až v utorok prostredníctvom agentúry Kjódó, pohreb sa konal v úzkom kruhu príbuzných. Príčinou bolo krvácanie z dolnej časti tráviaceho traktu. Do vesmíru ho v decembri 1990 poslala televízia, pre ktorú pracoval, a išlo o prvý let človeka na obežnú dráhu zaplatený súkromnou firmou. Kjódó/Bernama ↗ Mainichi ↗K letu sa dostal cez interné výberové konanie v televízii Tokyo Broadcasting System. Stanica ho vypísala ako projekt k svojmu 40. výročiu a nazvala ho plánom vesmírneho spravodajcu. Akijama mal vtedy 47 rokov, viedol zahraničnú redakciu a za sebou mal prácu spravodajcu vo Vietname aj vedenie washingtonskej pobočky. Spolu s ním sa pripravovala 26-ročná kameramanka Rjóko Kikučiová, druhá finalistka výberu a napokon jeho záložná kandidátka, ktorá prešla celým sovietskym výcvikom. Necelý týždeň pred štartom ju operovali so zápalom slepého čreva, takže Akijama letel bez náhradníka. Japonská Wikipédia ↗ Mainichi ↗

Prvým Japoncom vo vesmíre mal byť pritom niekto iný. Vedca Mamoru Móriho vybrala japonská vesmírna agentúra už v roku 1985 a pripravoval sa na let raketoplánom. Havária Challengeru v januári 1986 japonský experimentálny let odložila a po obnovení letov ho podľa agentúry posunul ešte technický problém raketoplánu, takže Móri sa na obežnú dráhu dostal až v septembri 1992. Televízny reportér bez technického vzdelania ho tak predbehol o rok a tri štvrte, hoci profesionál naň čakal sedem rokov. Wikipédia ↗ Japonská Wikipédia ↗

Koľko presne za miesto v Sojuze televízia zaplatila, sa dodnes uvádza rôzne. Najčastejšie sa spomína desať až dvanásť miliónov dolárov, teda okolo poldruha miliardy jenov, pričom časť pokryli sponzori. Sovietska strana hovorila o štrnástich miliónoch a celkové náklady televízie vrátane vysielania sa odhadujú na viac než dvadsať miliónov. Sovietsky zväz rok pred svojím rozpadom naliehavo potreboval devízy a miesto v kozmickej lodi predal prvý raz v histórii. Dennis Tito, ktorého si väčšina ľudí pamätá ako prvého vesmírneho turistu, letel až v roku 2001, teda o jedenásť rokov neskôr, s tým rozdielom, že si let zaplatil sám. IFLScience ↗ Novinky ↗

Odštartoval 2. decembra 1990 na palube lode Sojuz TM-11 spolu s Viktorom Afanasjevom a Musom Manarovom a vo vesmíre strávil sedem dní, dvadsaťjeden hodín a päťdesiatštyri minút, z toho zhruba šesť dní priamo na stanici Mir. Agentúrne správy celkový čas spravidla zaokrúhľujú na osem dní, japonské profily niekedy počítajú deväť kalendárnych dní od štartu po pristátie. Do dejín sa zapísala jeho prvá veta z obežnej dráhy. Namiesto pripravenej formulky sa ozvalo „Kore, honban desu ka?", teda „Toto ide naostro?" — otázka, akú položí reportér pred zapnutou kamerou. Denne potom pripravoval pre televíziu dve rozhlasové a jednu televíznu reláciu. Mainichi ↗ Japonská Wikipédia ↗

Vysielanie však nedopadlo tak, ako si stanica predstavovala. Akijamovi bolo počas celého pobytu zle, ruskí kolegovia podľa neskorších spomienok tvrdili, že nikdy nevideli človeka toľko vracať. Pred letom musel prestať fajčiť štyri krabičky cigariet denne a po pristátí žiadal alkohol a cigaretu. Medzi pokusmi, ktoré mal na starosti, boli aj japonské rosničky, na ktorých sa skúmalo, ako beztiaž ovplyvňuje vylučovanie neuropeptidov. Sledovanosť po prvých dňoch klesla späť k bežným hodnotám, takže očakávania sledovanosti sa naplnili len sčasti. IFLScience ↗ Japonská Wikipédia ↗

Zaujímavejšia je však druhá polovica jeho života. V televízii ešte stihol viesť medzinárodné spravodajské centrum, v roku 1995 z nej však odišiel. Uvádza sa znechutenie z toho, ako veľmi sa televízia skomercionalizovala, aj to, že po lete ho prestal zaujímať kariérny postup. Sám neskôr hovoril, že vo vesmíre začal premýšľať nad tým, čo ľudstvo po stáročia drží pri živote, a uvedomil si, že o varení a pestovaní plodín nevie prakticky nič. Nevedel podľa vlastných slov ani to, ako sa pestuje ryža, a mal pocit, že bez zvládnutia týchto základov nemôže zomrieť. Mainichi ↗ IFLScience ↗

Od roku 1996 preto hospodáril v horskej obci Takine, dnes súčasti mesta Tamura v prefektúre Fukušima, venoval sa ekologickému poľnohospodárstvu a pestovaniu húb šiitake na drevených kmeňoch. Skončilo to v marci 2011, keď po zemetrasení a vlne cunami došlo k havárii elektrárne Fukušima Daiiči. Akijama sa musel evakuovať, o farmu prišiel a sám sa označoval za jadrového utečenca. S touto skúsenosťou potom prednášal po celom Japonsku a vystupoval proti jadrovej energetike. Mainichi ↗ Japonská Wikipédia ↗

Od novembra 2011 do marca 2018 učil na Kjótskej univerzite umenia a dizajnu, dnes Kjótskej univerzite umenia, kde sa venoval životnému prostrediu a poľnohospodárstvu. K pôde sa napokon vrátil a od apríla 2017 hospodáril v obci Ódai v prefektúre Mie. Práve tam ho v marci 2023 odfotil denník Mainichi, ako drží oblečenie, v ktorom kedysi lietal na stanici Mir. Podľa agentúry Džidži tam vo svojom dome aj zomrel. Mainichi ↗ Džidži/Nippon.com ↗

V slovenských a českých správach, ktoré sme si prešli, prevládla agentúrna verzia končiaca rokom 1990. Najpodrobnejšia z nich priniesla aj prvú vetu z obežnej dráhy či Akijamovu chuť na cigaretu po pristátí, o farmárčení, Fukušime ani o dôvodoch jeho odchodu z televízie sa však nezmieňuje ani ona. Ani jedna zároveň neuviedla dátum úmrtia, takže z ich znenia môže čitateľ usúdiť, že Akijama zomrel až v utorok. Novinky ↗ HN ↗

Foto: Tojohiro Akijama ako šéf washingtonskej pobočky televízie TBS pri stretnutí s prezidentom Ronaldom Reaganom v Bielom dome 29. apríla 1985. Autor: Terry Arthur, Biely dom / Knižnica Ronalda Reagana / Public domain.