Zomrel maďarský prozaik Péter Nádas, kandidát na Nobelovku. Novinárčinu vzdal pre august 1968 v Československu

Maďarský prozaik, esejista a fotograf Péter Nádas zomrel v stredu o ôsmej ráno vo svojom dome v Gombosszegu, dedine s niekoľkými desiatkami obyvateľov na juhozápadnom okraji Maďarska. Mal 83 rokov, 14. októbra by oslávil 84. narodeniny. Úmrtie potvrdila agentúre AFP jeho literárna agentka Anett Oroszová, rodina ho oznámila na spisovateľovej facebookovej stránke a požiadala čitateľov aj novinárov, aby ju zatiaľ nechali na pokoji. La Libre ↗

Nekrológy mu vyšli v trinástich krajinách — od maďarských Telexu a Indexu cez nemecký Spiegel, rakúsku Die Presse, švajčiarsku NZZ, francúzsky Le Monde a talianske ANSA až po švédsky Dagens Nyheter, španielsky El Mundo, chorvátsky Novi list, litovské LRT a rumunský HotNews. Na Slovensku o ňom vyšli tri krátke správy: minútové zápisy Denníka N a STVR a agentúrna správa TASR, ktorú prevzala Pravda. Pritom zlom, ktorý ho priviedol k literatúre, sa odohral tu, u nás.

Zrkadlo, v ktorom mu matka ukázala Žida

Nádas sa narodil 14. októbra 1942 v Budapešti do židovskej rodiny. Matka Klára Tauberová bola robotníčka, otec László Nádas opravár telefónov. Po nástupe Šípových krížov ušla matka s dvojročným synom na falošné doklady do Báčky a Nového Sadu, pred obliehaním Budapešti sa však vrátili. Obliehanie prežili v byte príbuzného medzi ďalšími ukrývanými, do domu pritom spadla bomba. Digitálna literárna akadémia ↗

Keď mal osem rokov, oznámil matke, že nenávidí Židov. Postavila ho pred zrkadlo a povedala: „Pozri sa dobre, tu máš Žida, môžeš ho pokojne nenávidieť." V rozhovoroch zdôrazňoval, že je to jedna z mála príhod v jeho knihách, ktorá sa v skutočnosti odohrala presne tak, ako ju opísal. Die Presse ↗

Rodičia po vojne postúpili — otec sa stal vysokým úradníkom Úradu pre reparácie, matka budapeštianskou tajomníčkou Demokratického zväzu maďarských žien. V päťdesiatych rokoch upadli do nemilosti. Otca v roku 1953 suspendovali pre podozrenie zo sprenevery, obvinenia po pár mesiacoch padli pre nedostatok dôkazov, ale zostal na nižšom poste. Matka zomrela 15. mája 1955 po dlhej chorobe, Nádasovi bolo dvanásť. Počas povstania v roku 1956 otca prepustila robotnícka rada a anonym sa mu telefonicky vyhrážal, ušiel preto s oboma synmi z bytu. Pracovný súd ho napokon zbavil všetkých obvinení a niekoľko dní po doručení rozhodnutia, 15. apríla 1958, spáchal samovraždu. Digitálna literárna akadémia ↗

Curyšský denník NZZ v nekrológu pripomína, čo sa synovia Péter a mladší Pál dozvedeli z otcovho listu na rozlúčku: že mali zomrieť s ním, kým sa napokon nerozhodol odísť sám. Nádas mal vtedy pätnásť a traumu z detstva neskôr označil za surovinu, z ktorej stavia. NZZ ↗

Novinárčinu vzdal pre august 1968

V lete 1958, ako šestnásťročný, zanechal školu a šiel sa učiť za fotografa. Od roku 1961 pracoval ako fotoreportérsky elév v redakcii časopisu Nők Lapja, absolvoval dvojročnú novinársku školu a po vojenčine sa vrátil najprv k fotoreportérčine a potom k novinárčine. V lete 1968 sa presťahoval do dedinky Kisoroszi na severnom cípe dunajského ostrova pri Szentendre a novinársku prácu opustil v roku 1969. Prvý román Koniec rodinnej ságy dopísal v auguste 1972, cenzúra ho však pustila do sveta až v roku 1977. Digitálna literárna akadémia ↗

Dôvod pomenoval sám a bola ním okupácia Československa. „V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bola česká literatúra nielen pre mňa, ale v Maďarsku všeobecne veľmi dôležitá. A tiež český film. V osemašesťdesiatom sme si z rúk trhali české knihy, na české filmy sme sa nemohli do vášho kultúrneho strediska ani vojsť. V auguste 1968 som sa vďaka tomu začal učiť po česky, ale posledného marca 1969 som mal poslednú lekciu," spomínal pre MF Dnes. Seznam Zprávy ↗

Rozhodnutie ho stálo živobytie. „Nemohol som byť ďalej novinárom, pretože toho, čo nasledovalo, som sa nemohol v žiadnej podobe zúčastniť. Zároveň to znamenalo, že som od toho okamihu bol nezamestnaný. Moje literárne texty aj tak nesmeli vychádzať, a tak som sa v podstate dobrovoľne odobral do úplnej izolácie," povedal neskôr denníku Právo. Seznam Zprávy ↗

Talianska agentúra ANSA cituje tvrdšiu verziu toho istého rozhodnutia: systému otočil chrbát, „aby som si zachránil dušu". Odvtedy ho podľa vlastných slov prísne kontrolovali. „Rozhodovali, kedy smiem publikovať, čo a v koľkých výtlačkoch. Cesty do zahraničia by mi povolili, len keby som prijal prácu tajného agenta, čiže keby som špehoval a udával svojich priateľov." ANSA ↗

Česká stopa v jeho živote nebola epizóda. Poviedku Baránok venoval v roku 1967 Ladislavovi Fuksovi, ktorého román Variácie pre temnú strunu uvádzal ako príklad toho, prečo aj on sám tak často rozprával detskými očami. „Bol to spôsob, ako sa brániť diktatúre. Pod zdanlivou naivitou detskej optiky sa dala schovať spústa vecí," vysvetľoval. Na jeseň 2003 prevzal na pražskej Staromestskej radnici Cenu Franza Kafku. Seznam Zprávy ↗

Raz už zomrel a napísal o tom knihu

V roku 1990 sa oženil s Magdou Salamonovou, novinárkou, s ktorou žil od roku 1962. O tri roky neskôr dostal infarkt, prežil klinickú smrť a lekári ho oživili. Skúsenosť spracoval v knihe Vlastná smrť, ktorá vyšla v roku 2004. „Rád žijem, ale bolo dobré aj zomrieť, nikdy som nepoznal taký pokojný stav, takú tichosť," povedal v televíznom rozhovore a dodal, že tá skúsenosť je za hranicou slov. La Libre ↗

Podľa literárneho kritika Csabu Károlyiho, zástupcu šéfredaktora týždenníka Élet és Irodalom, práve tento zážitok určil Nádasov vzťah k smrti. Károlyi sa s ním celý rok pravidelne rozprával a vydal z toho knihu. „Už raz zomrel, tak ho priviedli späť," povedal portálu Index. „Od svojej vlastnej smrti sa k smrti staval chladne, k svojej aj k cudzej." Sám Károlyi dodal, že správa o úmrtí ho zaskočila, o žiadnej chorobe nevedel. Index.hu ↗

Dielo si podľa neho Nádas vedome uzavrel. Poslednou knihou boli Mŕtvi priatelia z roku 2025, portréty Miklósa Mészölya, Alaine Polczovej a Pétera Esterházyho. „Urobil to preto, aby to ešte bolo. A urobil to. Týmto sa dráha vedome uzatvára, lebo je to uzavreté dielo," povedal Károlyi. Index.hu ↗

Rakúsky denník Die Presse dal do titulku vetu z jedného z jeho posledných rozhovorov pre agentúru MTI: „Stromy zomierajú v stoji, ja pri písaní. No, to by bola pekná smrť." Die Presse ↗

Šesť kníh po slovensky, piati prekladatelia

Slovenčina na Nádasa nezabudla. Podľa prehľadu Denníka N tu vyšli romány Kniha pamätí a Paralelné príbehy v preklade Juliany Szolnokiovej, Koniec rodinnej ságy preložila Katarína Králová, Vlastnú smrť Eva Andrejčáková a eseje v knihách Hamlet je slobodný a Stav vecí preložili Peter Kováč a Renata Deáková. Denník N ↗

Obidva veľké romány vydal bratislavský Kalligram. Kniha pamätí vyšla po slovensky v roku 2004, trojzväzkové Paralelné príbehy — Mĺkva krajina, V najhlbšej noci a Dych slobody — v roku 2009 a majú spolu 1 280 strán. Artforum ↗

Kniha pamätí z roku 1986 je jeho medzinárodný prielom. Prvú verziu začal písať v lete 1973, na jar 1974 rukopis zničil a začal odznova, takže na románe pracoval vyše desať rokov. Do predslovu napísal, že chcel písať spomienky trochu ako Plutarchos, „paralelné spomienky rôznych osôb v rôznych časoch, a tie rôzne osoby by boli všetky ja, bez toho, aby som to naozaj bol". NZZ ↗

Práve túto knihu označila americká esejistka Susan Sontagová za „najväčší román napísaný v našej dobe", ako pripomína rumunský portál HotNews s odvolaním sa na New York Times. HotNews ↗

Do češtiny ho preložila Anna Valentová, ktorá za Knihu pamětí dostala Štátnu cenu za prekladateľské dielo. Okrem nej vyšiel po česky výber poviedok Dům paní Kláry a v roku 2014 román Konec jedné ságy. Seznam Zprávy ↗

Slovenské médiá pritom v deň jeho smrti zostali pri krátkych formátoch. V agentúrnej správe TASR, ktorú prevzala Pravda, sa jeho hlavný román uvádza ako Paralelné poviedky, hoci v Bratislave vyšiel pred sedemnástimi rokmi ako Paralelné príbehy. Nekrológ, ktorý by pripomenul jeho slovenské preklady aj československý zlom roku 1968, zatiaľ nevyšiel. Pravda ↗

Nobelovka, ktorú nedostal

Jeho švédska vydavateľka Eva Bonnierová povedala denníku Dagens Nyheter: „Bol jedným z veľkých európskych spisovateľov. Veľakrát sa hovorilo o Nobelovej cene a nikdy ju nedostal, a osobne mi to príde veľmi smutné." Švédsky prekladateľ Knihy pamätí Ervin Rosenberg ju nazval takmer dokonalou knihou. Dagens Nyheter ↗

Nobelovu cenu za literatúru dostal vlani v októbri iný Maďar, László Krasznahorkai. Nobelprize.org ↗

Iných ocenení mal Nádas plný regál: Cenu Attilu Józsefa (1985), Kossuthovu cenu (1992), Rakúsku štátnu cenu, francúzsku cenu za najlepšiu cudzojazyčnú knihu roka (1998) aj pražskú Cenu Franza Kafku (2003). V roku 2006 ho zvolili za člena Berlínskej akadémie umení, v roku 2010 sa stal čestným občanom Budapešti. Pravda ↗

Fotografiu nikdy neopustil. Švajčiarskemu múzeu Kunsthaus Zug daroval svoje fotografické dielo a vystavoval tam dvakrát, naposledy v roku 2018 pod názvom Autor na cestách, kde spojil staršie snímky s fotkami urobenými mobilom. SRF ↗ Digitálna literárna akadémia ↗

Politiku komentoval striedmo, ale nie vyhýbavo. O Viktorovi Orbánovi v roku 2022 povedal, že „je to autokracia, on je tá strana", a jeho systém označil za akúsi východoeurópsku mafiu. La Libre pripomína aj jeho výrok pre portál Litera: „Literatúra je osobná vec, nie komunitná ani národná. Ale ak ju nikto nepestuje, obyvateľstvo určite hlúpne." La Libre ↗

V rozhovore pre Dagens Nyheter v roku 2022, krátko po ruskej invázii na Ukrajinu, zhrnul vlastný život takto: „Narodil som sa v diktatúre. Potom prišla po vojne krátka demokratická pauza. Tie štyri roky môjho detstva ma poznačili. Potom opäť diktatúra. Potom dvadsať rokov demokracie. Nádherné. Potom nanovo autoritársky systém." Dagens Nyheter ↗

Orbán 12. apríla tohto roka prehral voľby. Nádas sa toho dožil o štyri mesiace. Podľa NZZ „bol pri tom, veľa pre to urobil a zažil to na vlastnej koži". NZZ ↗

Čo sleduje hotinfo