Kto boli huncokári
Slovo „huncokár" je skomolenina nemeckého Holzhacker — drevorubač. Od polovice 18. storočia povolávali grófi Pálffyovci na správu a ťažbu svojich malokarpatských lesov nemecky hovoriacich robotníkov z Dolného Rakúska, Štajerska a ďalších habsburských krajín. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru ↗Podľa tradovaného výkladu Pálffyovci neverili miestnym horárom — tí vraj držali s domácimi a privierali oči nad krádežami dreva. Na južnej strane Malých Karpát tak postupne vzniklo takmer 50 usadlostí, najhustejšie osídlenie bolo na Piesku, dnes v časti Modra-Piesok. Malokarpatsko.sk ↗
Život na lesných samotách
Huncokári bývali v jednotlivých domčekoch roztrúsených po lese, vzdialených aj pol hodinu chôdze, ktoré im dali zamestnávatelia. Hovorili vlastným nemeckým nárečím, boli hlboko veriaci rímski katolíci a modlievali sa pri lesných krížoch. STVR ↗Komunita žila uzavreto — manželstvá uzatvárali takmer výlučne medzi sebou a ostávali verní svojim pánom. V 18. storočí za deťmi do jednotlivých osád dochádzal učiteľ vždy na dva až tri týždne. Popri rúbaní a zvážaní dreva a vysádzaní borovíc si dopestovali zeleninu a ovocie a chovali trochu dobytka. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru ↗
Cintorín v lese — najsilnejšia pamiatka
Najsilnejšou pamiatkou po huncokároch je lesný cintorín na Piesku nad Modrou — lichobežník s rozlohou 946 štvorcových metrov uprostred lesa. Slúžil výlučne na pochovávanie horských drevorubačov a ich rodín a nikde inde na Slovensku sa v takejto podobe a rozsahu nezachoval. Mesto Modra ↗Potomkovia ho postupne obnovili — v roku 2005 na ňom pribudlo nové drevené oplotenie a v roku 2014 zreštaurovali 21 pôvodných drevených krížov. Mesto Modra ↗
Zánik — a návrat pamäti
Dvojjazyčná komunita prežila až do druhej svetovej vojny. Po roku 1945 časť huncokárov odsunuli do Nemecka, horské osídlenie sa rozpadlo a zvyšné rodiny sa rozptýlili a asimilovali. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru ↗Niektoré samoty však dožívali ešte dlho — na mieste zvanom Tanirkárová v obore nad Pieskom stál podľa potomkov huncokársky domček ešte v 50. rokoch. Potomkovia Huncokárov (Facebook) ↗
Pamäť sa však nevytratila. Prvé stretnutia potomkov sa konali už v roku 1979 v Sološnici a dnes ich združuje občianske združenie Potomkovia Huncokárov na čele s Jánom Grausom. Sídli v obnovenom Holzhacker Hause na Piesku, stretáva sa dvakrát ročne, obnovilo lesný cintorín a pátra aj vo viedenskom archíve Pálffyovcov. STVR ↗
A práve na jednom z týchto stretnutí — na Magdalénskom stretnutí 18. júla — pokrstili aj novú knihu Alžbety Mihalovičovej-Sagmeister „O Huncokároch — Príbehy zo života horských ľudí". Krstným otcom sa stal výtvarník Ferko Jablonovský, sám huncokársky potomok, a knihu pokrstil zvončekom — starým huncokárskym predmetom, ktorý je aj na jej obálke. Potomkovia Huncokárov (Facebook) ↗
Čo sleduje hotinfo
- Či sa dvakrát ročné stretnutia potomkov a záujem mladšej generácie udržia, alebo sa spomienka na huncokárov zúži už len na archív.
- Osud lesného cintorína na Piesku a Holzhacker Haus ako najviditeľnejších hmatateľných pamiatok po komunite.
- Či pribudnú ďalšie knihy a archívne výskumy (viedenský archív Pálffyovcov), kým žijú pamätníci a rozprávači.
- Širší osud nárečí karpatských Nemcov — po Mantákoch a huncokároch ďalšie miznúce jazykové ostrovy Slovenska.
