Nad filmom Na nože: Prebudenie mŕtveho muža / Akú verziu cirkvi chceme?

Boli časy, keď som si nedokázal predstaviť nedeľné popoludnie bez Hercula Poirota. Nie preto, že by som miloval zločin, ale preto, že mám rád poriadok a ten zvláštny pokoj, ktorý nastane, keď sa z chaosu napokon vynorí pravda. Z mnohých stvárnení legendárneho detektíva mi dodnes najviac sedí David Suchet: brilantný, presný, miestami komický, ale nikdy nie lacný. Pozrel som si aj staršie filmy so skutočne hviezdnym obsadením, no Albert Finney ani Peter Ustinov ma nepresvedčili. A stvárnenie Hercula Poirota v troch filmoch Kennetha Branagha vnímam ako omyl úsudku. Oveľa lepší nápad bol nahradiť Poirota iným detektívom, ktorý mu bude podobný a zároveň bude sám sebou a v modernom stvárnení, aby to spôsobovalo divácke rozpaky.  Benoit Blanc v podaní Daniela Craiga je dostatočne originálny a zároveň pôsobí, akoby bol vyrastal na detektívkach Agathy Christie. Prvýkrát sa objavil v roku 2019 vo filme Knives Out. Vo veľkom vidieckom dome vyšetroval smrť bohatého spisovateľa Harlana Thrombeyho. Hviezdne obsadenie, brilantný scenár, divácky úspech. Nečudo, že po ňom prichádza v roku 2022 druhý film. Glass onion: A knives out mystery. Benoit Blanc riešil záhadu na súkromnom ostrove technologického miliardára. Tvorcovia tu preexponovali azda všetko. Námet bol natoľko nereálny, že som to po polhodine vypol. Koncom roka 2025 sa objavila trojka – Wake up dead man: A knives out mystery. Klobúk dole pred tvorcami. Film je návratom do sveta klasických detektívok. Kým jednotka riešila dedičstvo, rodinu a pokrytectvo a dvojka moc, ego a hlúposť elít, trojka rieši vieru, autoritu a svedomie. Režisér Rian Johnson využíva populárny detektívny žáner nie ako únik, ale ako priestor na otázky, ktoré sú prekvapivo vážne. Nie je to film, ktorý by sa vysmieval náboženstvu. Ani film, ktorý by vieru obhajoval. Je to film, ktorý ju berie vážne. Natoľko vážne, že sa pýta, ako s ňou narábame. V úvode filmu mladý kňaz Jud Duplenticy vrazí boxerský úder diakonovi Clarkovi. Ocitne sa preto pred disciplinárnou komisiou zloženou z troch vyšších cirkevných hodnostárov.  Jeden z nich mu povie: „Cirkev dnes potrebuje bojovníkov, ale aby bojovali so svetom, nie medzi sebou. Kňaz je pastier a svet je vlk.“ Jud odpovie ticho, ale pevne: „Nie, ja tomu neverím. Ak začnete bojovať s vlkmi, každý, komu nerozumiete, bude pre vás vlkom... Kristus prišiel svet uzdravovať, nie s ním bojovať... Chcem byť dobrý kňaz: ukázať zlomeným ľuďom, takým, ako som ja, Kristovu lásku a odpustenie.“ Komisia mu dá poslednú šancu a pošle ho ako farského vikára do malej farnosti, ktorú vedie problematický Mons. Jefferson Wicks. Farnosť nesie patrocínium „Our Lady of Perpetual Fortitude“, čo vyznieva ako kontrast k „Our Lady of Perpetual Help“. Všetko, čo bude nasledovať, aj samotná vražda a jej vyšetrovanie, je už len rozvíjaním tejto úvodnej otázky: má byť cirkev bojovou jednotkou alebo miestom uzdravenia? Film má dve a pol hodiny, no nie je nudný ani zdĺhavý. A hoci je to detektívka, Benoit Blanc je v úzadí, lebo film nie je o ňom, ale o dvoch kňazoch, ktorí sa ocitnú proti sebe. Dej sa odohráva v izolovanom prostredí nabitom symbolmi. Jud prichádza do farnosti neďaleko New Yorku, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako anglický vidiek vystrihnutý z ktorejkoľvek novely Agathy Christie. Vstupuje do kamenného neogotického kostola obklopeného stromami a cintorínom. Dôverne poznám ten pocit: príchod do nového prostredia, spolupráca s novým farárom. Vždy je to výzva pre obe strany, ktorá môže fungovať len vtedy, ak je na oboch stranách dobrá vôľa. V tomto filme je dobrá vôľa len na strane Juda. „Prišiel si mi vziať farnosť?“ spýta sa Mons. Wicks hneď po úvodnom pozdrave. Dalo by sa to zobrať ako žart. A Jud to tak aj vezme. S úsmevom úprimne odpovie: „Nie... Prišiel som sem slúžiť.“ Mons. Wicks mu okamžite navrhne spoveď. Navonok sviatosť, v skutočnosti test lojality – kto je tu pánom, kto má mlčať, kto sa má prispôsobiť. Keď sa scéna skončí, Jud pochopí, že prišiel do systému, v ktorom je formálna autorita postavená nad medziľudské vzťahy. Film tak ukazuje, že konflikt medzi oboma kňazmi nie je osobný. Je systémový. Ak vnímame film ako kontrast dvoch prístupov ku kňazskej službe a k úlohe cirkvi v dnešnom svete, potom sa sústreďme na postavy dvoch kňazov. Jud (Josh O’Connor) je mladý kňaz, ktorému nechýba úsmev, pôsobí ticho, zakríknuto, miestami až nerozhodne. Chodí oblečený v jednoduchom čiernom obleku alebo čiernej koženej bunde. Trápi ho situácia vo farnosti, odchádzanie ľudí z kostola, zaslepenosť nasledovníkov Mons. Wicksa. Jeho pokus priblížiť sa im vyjde navnivoč.  Mons. Wicks (Josh Brolin) je starší kňaz, ktorého tvár je skôr zamračená, vyjadruje sa jasne, tvrdo a nekompromisne. Chodí výhradne v čiernej reverende. Cirkev vníma ako maličké stádo, ktoré musí chrániť silou svojej autority pred svetom, ktorý vníma ako nepriateľský. Jeho horlivé kázne doslova vyháňajú ľudí z kostola a vyvolávajú obdivný súhlas hŕstky najvernejších. Jud sa pohybuje medzi farníkmi: načúva im, snaží sa ich motivovať, chce stáť ľudsky pri nich. Zároveň sa nebojí ukázať svoju zraniteľnosť, robí chyby, za ktoré je pripravený niesť zodpovednosť. A toto všetko je prepojené modlitbou. Mons. Wicks sa najčastejšie objavuje na kazateľnici: je fyzicky i symbolicky nad svojimi farníkmi, prednáša tvrdé slová, ktorými v nich vyvoláva strach. Zároveň je presvedčený, že koná pre dobro svojich verných nasledovníkov. Jud a Wicks sú oveľa viac než len dvaja kňazi. Sú to symbolické postavy, ktoré reprezentujú dva protichodné obrazy cirkvi: inkluzívny verzus exkluzívny, synodálny verzus klerikálny, evanjeliový verzus tradicionalistický. Ich konflikt je ideologický aj morálny a film ho používa na reflexiu toho, ako sa kresťanstvo v dnešnej dobe interpretuje, žije a, žiaľ, aj zneužíva. Samotná kriminálna zápletka, hľadanie vraha, konanie jednotlivých postáv – všetko vo filme je ukážkou reakcie ľudí na dva modely fungovania cirkvi. Film zvýrazňuje, že napätie medzi postavami, napätie v cirkvi nemá pôvod vo svete, ale vnútri cirkvi, vo vnútri človeka. Postava Mons. Wicksa by sa dala ľahko odmietnuť ako prehnaná filmová figúra: autoritatívny, hromový, presvedčený, že hnev je legitímnym nástrojom viery. Lenže práve v tom spočíva jej nebezpečenstvo. Jeho postava je totiž logickým dôsledkom modelu cirkvi, ktorá dlhodobo funguje v obrannom mode, ktorá sa bojí, že stráca vážnosť, ktorá podľahla dojmu, že svet je silnejší než evanjelium. Je varovaním pred takou cirkvou, ktorá má na prvom mieste to, čo považuje za pravdu, a je zviazaná strachom, že by bez tvrdosti prestala existovať. Je odstrašujúcim obrazom cirkvi, ktorá verí viac v seba ako v Boha. Cirkvi, ktorá má strach z otázok a pochybností, ktorých zhubný prameň hľadá všade okolo seba, všade v tom zlom skazenom svete, len aby sa nemusela pozrieť do vlastného vnútra. A práve tu sa film dotýka nielen americkej, ale i slovenskej reality. Aj u nás sa často ozýva, že cirkev musí byť hlasnejšia, tvrdšia, nekompromisná, že sa musí brániť. Otázky sa odmietajú, pochybnosť sa zosmiešňuje. Jazyk viery sa mení na jazyk mobilizácie. Kňaz, ktorý kričí, je považovaný za odvážneho. Kto mlčí a počúva, za slabého. Mons. Wicks je varovaním, kam takáto logika vedie. Nie k sile, ale k uzavretiu. Nie k radosti, ale k strachu. Nie k jednote, ale k vynútenej lojalite. Lebo keď sa cirkev začne chápať ako pevnosť, ako hrad na kopci chránený hradbami, baštami a priekopami, postupne začne strácať schopnosť počúvať a rozlišovať. Skutočnosť, že sa proti nemu postavia jeho najvernejší, nie je filmovou reflexiou odmietnutia Krista. Lebo Mons. Wicks nie je Kristus. Snaha o manipuláciu cez nafingovanie svojho vzkriesenia je prejavom zúfalej snahy ospravedlniť vlastný zločin. Je jedným z najvýrečnejších varovaní filmu. Jud má svoje presvedčenie a aj pochybnosti. Jedno i druhé ho motivuje ku konkrétnemu konaniu i zráža na kolená. Modlitba, nie verejná mienka, je pre neho prameňom, z ktorého čerpá silu ísť ďalej. Nechápe cirkev ako hrádzu proti svetu. Nehľadá nepriateľa, ktorého by bolo treba pomenovať, poraziť či zosmiešniť. To však neznamená, že by pravdu relativizoval. Znamená to, že nepotrebuje konflikt, aby vedel, kým je. V slovenskom prostredí, kde sa viera často definuje cez vymedzenie proti liberálom, progresívcom či médiám, je to tichá, ale radikálna výzva objaviť hodnotu v tom, kým sme, nie v tom, proti komu bojujeme. Jud inšpiruje vážnosťou, s akou vníma človeka. Pracuje s konkrétnym človekom, jeho vinou, hanbou, zranením. Neponúka rýchle odpustenie ani lacnú útechu. Ponúka prítomnosť a práve tým dáva najavo, že berie svoju službu vážne. Ako vzťah, ktorý má dôsledky. Milosrdenstvo uňho nie je sentiment. Je to rozhodnutie niesť bolesť spolu s druhým a nevyužiť ju ako dôkaz vlastnej morálnej prevahy. To je presný opak náboženského moralizovania, ktoré síce pomenúva zlo, ale vždy zostáva v bezpečnej vzdialenosti od tých, ktorí ním trpia. A napokon: Jud je inšpiráciou aj tým, že zostáva, aj keď by mohol odísť. Prijíma napätie, nedorozumenia aj podozrenie. Z osobného vzťahu k Bohu a z vernosti svojmu povolaniu. V čase, keď sa často ponúka len voľba medzi tichým prispôsobením sa alebo hlasným odchodom, Jud ukazuje tretiu cestu: verí v Boha, a preto je presvedčený, že s jeho pomocou bude schopný slúžiť. Pri sledovaní tohto filmu som si opäť spomenul na najdôležitejšie slová, ktoré nám počas svojej návštevy Slovenska adresoval pápež František. Zazneli v Dóme sv. Martina v Bratislave: „Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou či hradom, ktorý je postavený na návrší a hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačiac si sám. Cirkev je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť evanjelia. Aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá sa na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Stredom cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o seba samých... Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí a položme si túto otázku: Aké sú potreby a duchovné očakávania nášho