Gény nie sú osud – výchova je dôležitejšia, než si myslíme

Moderná veda odhaľuje, že ľudský vývoj nie je jednoduchým súčtom dedičnosti a prostredia, ale ich dynamickým partnerstvom. Nech sa deti narodia s akoukoľvek DNA, sú to práve rodičia, kto má v rukách ich budúci život. Zdroj: iStock.com/Zinkevych Gény nie sú náš nezvratný osud a ani výchova nedokáže zázraky na počkanie. Kým nám dáva DNA do rúk stavebný materiál, kvalita prostredia určuje, akú stavbu z neho nakoniec postavíme. Po desaťročia dominovala v psychológii aj v bežných debatách dilema, či je dôležitejšia dedičnosť alebo vplyv okolia. Toto čierno-biele videnie sveta nás nútilo vyberať si stranu. Sme produktom našej DNA alebo nás formujú rodičia a spoločnosť? Súčasný výskum však ukazuje, že tento pohľad je od základu mylný. Podľa rozsiahlych vedeckých štúdií neexistuje od inteligencie cez osobnosť až po politické názory ľudská vlastnosť, ktorá by bola výsledkom výlučne jedného faktora. Namiesto súperenia ide o neustálu spoluprácu, kde nemôže jeden prvok bez druhého fungovať. Základným kameňom moderného chápania je poznatok, že to, čo nazývame prostredím – teda všetko od atmosféry v rodine cez kamarátov až po koníčky, ktorým sa venujeme –, nie je niečo, čo sa nám len tak náhodne naskytne. Naopak, naše prostredie je často výsledkom našich vlastných genetických predpokladov. Vedci zistili, že gény a prostredie sú prepojené oveľa tesnejšie, než sme si mysleli. Funguje to v troch rovinách. Prvou je pasívna rovina. Rodičia odovzdávajú deťom nielen gény, ale aj prostredie, ktoré s týmito génmi súvisí. Predstavte si to na príklade čítania. Sčítaní a inteligentní rodičia odovzdajú dieťaťu gény pre lepšie kognitívne schopnosti, no zároveň mu vytvoria domov plný kníh a intelektuálnych debát. Dieťa tak zdedí talent aj knižnicu bez toho, aby pre to muselo pohnúť prstom. Nemožno preto povedať, či za jeho lásku k čítaniu môžu gény alebo knihy – dostalo totiž oboje naraz. Druhou rovinou je takzvaná odozva prostredia. Znamená to, že genetické nastavenie dieťaťa doslova vyvoláva určité reakcie ľudí v jeho okolí. Napríklad bábätko, ktoré má geneticky danú pokojnú a usmievavú povahu, bude od dospelých prirodzene dostávať viac úsmevov, maznania a pozitívnej pozornosti než bábätko, ktoré je pre svoj génom plačlivé, dráždivé a ťažko utíšiteľné. Gény dieťaťa tak nevedomky menia správanie rodičov, čím sa kruh uzatvára. Treťou rovinou je aktívny výber. Jedinec vyhľadáva sám na základe svojich vrodených vlôh podvedome prostredie, ktoré mu „sedí“. Predstavte si napríklad chlapca, ktorý zdedil po predkoch výbornú koordináciu a súťaživosť. Pravdepodobne ho to bude prirodzene ťahať von na ihrisko, prihlási sa do futbalového klubu a bude tráviť čas s inými športovcami. Jeho gény ho tak privedú do športového prostredia, ktoré spätne posilní jeho talent. Naopak, dieťa bez týchto vlôh sa tomuto prostrediu skôr vyhne. Laická intuícia by nám mohla napovedať, že vplyv génov je najsilnejší pri narodení a postupne, ako zbierame životné skúsenosti a chodíme do školy, prevládne vplyv prostredia a výchovy. Výskumy inteligencie a poznávacích schopností však ukazujú presný opak. Kým u malých detí vysvetľujú gény len menšiu časť rozdielov v inteligencii, u dospelých je tento vplyv dominantný. Prečo je to tak? Odpoveď sa skrýva v našej rastúcej slobode. Keď sme malí, sme úplne odkázaní na prostredie, ktoré nám vyberú rodičia. No ako rastieme, osamostatňujeme sa a začíname si aktívne vyberať prostredie (kamarátov, školy, záľuby), ktoré ladí s našimi genetickými predpokladmi. Týmto procesom nabaľovania skúseností na genetický základ sa pôvodné rozdiely medzi ľuďmi časom prehlbujú namiesto toho, aby sa strácali. Skutočné umenie výchovy spočíva v rozpoznaní momentu, keď musí rodičovské vedenie ustúpiť prirodzenosti a slobodnej voľbe dieťaťa. Zdroj: iStock.com/Nadezhda Kurbatova Hoci hrajú gény kľúčovú úlohu, to, či sa vôbec prejavia, je silne závislé od kvality prostredia, v ktorom žijeme. Tento vzťah je najlepšie viditeľný pri skúmaní sociálneho a ekonomického zázemia rodiny. V rodinách s vysokým statusom, kde majú deti dostatok podnetov, bezpečia, kvalitnú stravu a možnosti vzdelávania, sa genetický potenciál môže naplno „rozbaliť“. Ak má dieťa v takomto prostredí gény pre vysokú inteligenciu, pravdepodobne sa stane veľmi inteligentným dospelým. Rozdiely medzi deťmi v takýchto rodinách sú teda dané hlavne ich génmi, pretože prostredie im v ceste nestojí. Naopak, v znevýhodnenom prostredí, kde vládne chudoba, stres alebo nedostatok stimulácie, je vplyv génov potlačený. Nedostatok príležitostí funguje ako nízky strop v miestnosti. Aj keď máte genetický potenciál narásť do výšky dvoch metrov (vysoká inteligencia), strop vás nepustí (zlé prostredie), čiže túto výšku nikdy nedosiahnete. Inými slovami, aj dieťa s vynikajúcimi genetickými predpokladmi nemusí tento potenciál naplniť, ak mu prostredie neposkytne potrebné nástroje. Kvalitné domáce zázemie, výchova a citlivý prístup rodičov sú preto kľúčovým spínačom, ktorý rozhoduje o tom, či a ktoré gény sa nakoniec „zapnú“ a prejavia. Aby vedci tento zložitý vzťah rozplietli, využívajú adopčné štúdie, kde deti vychovávajú rodičia, s ktorými nie sú biologicky príbuzné. Rozsiahly projekt EGDS (Early Growth and Development Study) priniesol fascinujúce zistenia o tom, že vzťah rodič – dieťa nie je jednosmerná ulica, kde rodič formuje pasívne dieťa. Často si myslíme, že prísny rodič automaticky vychová úzkostné alebo vzdorovité dieťa. Výskum v adopčných rodinách však ukázal, že to funguje aj naopak. Dieťa, ktoré má genetický sklon k impulzivite alebo sociálnej uzavretosti (zdedený po biologických rodičoch), môže svojím správaním nevedomky „vyprovokovať“ adoptívnych rodičov k prísnejšej disciplíne, nepriateľstvu alebo chladnejšiemu prístupu. Rodičia tak reagujú na genetickú výbavu dieťaťa, hoci s ním nie sú príbuzní. Tieto zistenia však neznamenajú, že rodičia sú bezmocní. Práve naopak. Štúdie ukázali, že ak rodičia dokázali na tieto náročné genetické predispozície reagovať správne, výsledok bol pozitívny. Napríklad deti s vysokým genetickým rizikom spätým s problémom so správaním veľmi dobre prosperovali v prostredí s jasne štruktúrovanou a dôslednou výchovou, zatiaľ čo u detí bez tohto rizika takáto prísna štruktúra nemala veľký efekt. Znamená to, že genetické riziko napríklad rozvoja agresivity alebo úzkosti nie je nezmeniteľný rozsudok, ale skôr špecifická dispozícia, ktorú môže správne zvolený výchovný prístup buď utlmiť, alebo, naopak, zhoršiť. Trpezlivý prístup rodiča slúži ako ochranný štít, ktorý pomáha dieťaťu zvládať jeho vlastné genetické predispozície a učí ho lepšie regulovať emócie. Zdroj: iStock.com/evgenyatamanenko Často sa v bežnom živote stretávame s postojom: „Ja za to nemôžem, mám to v génoch.“ Alebo s rezignovaným povzdychom rodičov: „S tým dieťaťom sa nedá nič robiť, zdedilo hroznú povahu po otcovi.“ Tento genetický fatalizmus je však nielen vedecky nepresný, ale aj nebezpečný. Slúži ako pohodlná výhovorka, prečo sa nesnažiť o zmenu alebo prečo v oblasti výchovy rezignovať. Výskum nám namiesto toho nastavuje zrkadlo a ukazuje, že máme v rukách obrovskú moc. Gény síce rozdávajú karty, ale my ako rodičia a spoločnosť určujeme pravidlá hry a vytvárame prostredie, v ktorom sa s týmito kartami hrá. Ak vieme, že dieťa má genetický sklon k úzkosti alebo agresivite, nemáme nad tým mávnuť rukou ako nad hotovou vecou. Naopak, je to signál, že práve toto dieťa potrebuje špecifické, bezpečné a podporujúce prostredie viac než ktokoľvek iný, aby sa táto dispozícia nerozvinula do problému. Snaha určiť víťaza v súboji gény verzus výchova je teda zbytočná. Namiesto hľadania vinníka v DNA by sme sa mali sústrediť na vytváranie takých podmienok – pomyselných záhradiek –, v ktorých môžu pozitívne genetické semienka vyklíčiť do krásy a tie rizikové ostanú spať hlboko v zemi. Zdroje: Science Direct, European Journal of Neuroscience, Monographs of the Society for Research in Child Development, Journal of Personality, dieťaDNAgéngenetikahoaxpedagogikapsychológiarodina 21. novembra 2025 | René Beláček 13. novembra 2025 | VEDA NA DOSAH 23. októbra 2025 | René Beláček