Pred maďarskými voľbami / Orbánov tieňový štát môže prežiť, aj keď bude v opozícii

Viktor Orbán je päťnásobným predsedom vlády Maďarska. Z toho štyrikrát vládne nepretržite s ústavnou dvojtretinovou väčšinou. Od roku 2010 do roku 2026 – šestnásť rokov bez prerušenia. Tým sa stal najdlhšie vládnucim parlamentným lídrom Západu. Takéto dlhé vládnutie však nevyhnutne prináša aj vážne bremená. Jeho systém totiž stihol vytvoriť aj neskutočne silný a stabilný tieňový štát. S tým súvisí jeden rozšírený omyl, ktorý sa v maďarskom verejnom diskurze drží mimoriadne húževnato. Ide o predstavu, že ak Fidesz raz prehrá, „bude koniec“, uzavrie sa jedna éra a krajina sa vráti do „normálnych koľají“. Táto predstava je falošná. A práve preto môže viesť k hlbokému sklamaniu. Skutočná zmena systému v Maďarsku totiž nemôže byť výsledkom jedných volieb. Môže nastať len vtedy, ak sa protivníkom Fideszu podarí zvíťaziť nielen v roku 2026, ale aj v nasledujúcich voľbách. A to aspoň raz s ústavnou dvojtretinovou väčšinou. Aby sa stihli demontovať aj prvky spomínaného tieňového štátu. To, čo sa v Maďarsku vybudovalo za uplynulého jeden a pol desaťročia, totiž nie je len mocenský výkon viazaný na vládne cykly, ale hlboko zakorenený inštitucionalizovaný systém. Politická konštrukcia, ktorá dokáže bez problémov prežiť aj volebnú porážku a s novou energiou – už zbavená vládnej zodpovednosti – pokračovať tam, kde prestala. Áno, niečo podobné sme už videli – na Slovensku u Roberta Fica. To, že Viktor Orbán vládne tak dlho a v podstate s neobmedzenou mocou, je aj v európskom meradle výnimočné. Skutočná otázka však neznie, ako dlho, ale na čo tento čas využil. Orbán pochopil, že v modernej politike sa skutočná moc neskrýva len v technike vládnutia, ale v kontrole nad inštitúciami. Nie iba v tom, kto sedí v kresle premiéra, ale v tom, kto rozhoduje aj vtedy, keď už premiérom nie je. Tak vzniklo to, čo dnes filozof János Kis, jedna z kľúčových osobností maďarskej zmeny režimu v roku 1989, nazýva tieňovým štátom. Ide o mocenskú štruktúru, v ktorej voľby rozhodujú len o výkonnej moci, zatiaľ čo skutočné centrá moci zostávajú nedotknuté. Prokuratúra, výklad ústavy, zjednocovanie judikatúry najvyšších súdov, kontrolné a dozorné orgány, rôzne nadácie, súkromné kapitálové fondy, štátne médiá – to všetko sú pozície, ktoré boli na dlhé roky ovplyvnené vôľou jednej strany. Nie náhodou. Nejde o vedľajší právnotechnický efekt, ale o výsledok vedomého politického plánovania. Kúria je najvyšším súdnym orgánom Maďarska. Nie je „jedným zo súdov“, ale vrcholom výkladu práva. Kúria netvorí zákony, ale určuje, ako sa majú uplatňovať. Jej politický význam spočíva v tom, že netreba „riadiť“ každého sudcu – stačí určiť strop výkladu práva. Môže spomaľovať alebo blokovať citlivé kauzy, v sporoch o voľby má rozhodujúce slovo a výkladom práva dokáže zneškodniť reformy.  Problém je v tom, že predseda Kúrie je volený parlamentom dvojtretinovou väčšinou, funkčné obdobie je deväť rokov, teda výrazne presahuje jeden volebný cyklus, v posledných rokoch boli do vedenia Kúrie dosadení kandidáti bez plnohodnotnej sudcovskej kariéry, ale s jasným politickým krytím Fideszu. Vo volebných sporoch Kúria systematicky rozhodovala v prospech vládnej strany (napr. v otázkach financovania kampane, mediálnej rovnosti, zneužívania štátnych zdrojov), výkladom procesných pravidiel blokovala alebo spomaľovala citlivé kauzy, vytvorila precedensy, ktoré zvyšujú prah dokazovania pri korupčných prípadoch spojených s verejnými zákazkami. Nejde teda o „riadenie sudcov“, ale o nastavenie stropu interpretácie práva, ktorý chráni systém aj po strate vlády. Najvyšší kontrolný úrad (Állami Számvevőszék, ÁSZ) je ďalšou dôležitou baštou tieňového štátu. Jeho význam spočíva v tom, že načasuje (kedy kontroluje), selektuje (koho kontroluje) a rámcuje (čo označí za porušenie zákona). Správa ÁSZ môže znemožniť politickú stranu pred kampaňou, zdiskreditovať samosprávu, poskytnúť zámienku na odobratie finančných zdrojov. ÁSZ je učebnicovým príkladom strategickej, nie technickej moci. Jeho predseda má 12-ročný mandát, je menovaný dvojtretinovou väčšinou a úrad načasúva kontroly (napr. tesne pred voľbami), selektuje subjekty (opozícia vs. vláda), rámcuje porušenia zákona spôsobom, ktorý má politický účinok. Opakovane kontroloval opozičné strany a konštatoval „nezrovnalosti“, ktoré viedli k pokutám alebo strate štátneho financovania. Rovnaké alebo závažnejšie praktiky pri Fidesze neboli predmetom porovnateľnej kontroly. Výsledkom je tzv. „účtovnícka gilotína“ – legálny spôsob, ako ochromiť kampaň súpera bez potreby trestného konania. Výhrady voči Kúrii a Állami Számvevőszék pritom nespočívajú v tom, že by ich predstavitelia konali „nekompetentne“ v technickom zmysle. Práve naopak: ide o formálne vysoko profesionálne fungujúce inštitúcie, ktorých problémom je politická asymetria a selektívnosť výkonu moci. Potenciálna nová vláda Tiszy by tak síce mohla mať jednoduchú parlamentnú väčšinu, no aj tak by nebola schopná vyvodzovať zodpovednosť. Márne by hlásala protikorupčný obrat, ak by nemala kontrolu nad začatím trestných konaní. Márne by sa pokúšala o reformy, ak by sa výklad ústavy kedykoľvek mohol stať štítom na obranu starého systému. Viktor Orbán a jeho okruh by preto neprišli o moc definitívne. Porážka by bola len dočasným stavom, nie konečným pádom. S tým súvisí aj zneviditeľnenie nadobudnutého majetku. Znie to povedome, však? Pripravovaná novela katastrálneho zákona môže aj u nás na Slovensku pomôcť politikom zatajiť vlastníctvo nehnuteľností. V Maďarsku sú však v tomto oveľa ďalej. V apríli – máji 2010, čiže po tom, čo Fidesz-KDNP po ôsmich rokoch v opozícií prvýkrát získal v parlamentných voľbách dvojtretinovú väčšinu, Orbánova vláda zaviedla pojem systém národnej spolupráce. Jednou z jeho najcynickejších inovácií bolo vytvorenie tzv. súkromných kapitálových fondov (po maďarsky magántőkealapok). Čo je súkromný kapitálový fond? Z právneho hľadiska ide o jednoduchý investičný fond, ktorého skutoční vlastníci (investori) nie sú verejne známi. Správcom fondu je často štátny aktér alebo oligarcha blízky vláde. Inými slovami: nevieš, komu majetok patrí – vieš len, že papierovo nepatrí Orbánovi. Takto sa celé diaľnice, banky, mediálne spoločnosti či energetický majetok dostali nie do rúk konkrétnych osôb, ale do konštrukcií, za ktorými nemožno identifikovať meno, zodpovednosť ani vlastníka. Na papieri teda nepatria nikomu – v skutočnosti však systému, ktorého vlákna sa zbiehajú v rukách jednej či dvoch desiatok ľudí. Ide o domáci offshore model v EÚ-kompatibilnom balení. A práve to robí orbánovskú éru skutočne trvácnou. Rovnaká logika platí aj pri prevádzaní štátneho majetku do nadácií (takzvaný systém KEKVA). Univerzity, atraktívne a neskutočne hodnotné nehnuteľnosti, balíky akcií sa dostali mimo dosahu štátu takým spôsobom, že ich nemožno získať späť jednoduchou parlamentnou väčšinou. Používaný argument, že súkromná správa je efektívnejšia než štátna, je v zásade legitímny – a historicky správny aj v slovenskom kontexte. Rozdiel medzi klasickou privatizáciou a orbánovským modelom je však zásadný. Ako bolo uvedené, v Maďarsku totiž ide o presun majetku do netransparentných právnych schránok (magántőkealapok), kde nie je verejne známy konečný beneficient. Riziko nevzniká zo „súkromnosti“, ale z kombinácie: neidentifikovateľného vlastníctva, politicky prepojeného správcu, praktickej nemožnosti spätnej kontroly alebo návratu majetku. Súkromné fondy môžu fungovať dobre, ak majú transparentnú vlastnícku štruktúru, podliehajú nezávislému auditu, existuje reálna možnosť sankcie alebo zmeny správcu. V Maďarsku sú však správne rady nadácií obsadené bývalými ministrami, poslancami, oligarchami, mandáty sú doživotné alebo extrémne dlhé, majetok bol vyvedený bez trhovej ceny a bez spätnej klauzuly. Preto nejde o „lepší manažment“, ale o poistenie moci po strate vlády. Často sa objavuje tvrdenie, že Orbán len robí to isté čo liberálna ľavica na Západe – obsadzuje inštitúcie v duchu Gramsciho. Tento argument je zavádzajúci, pretože zamieňa kultúrny vplyv s právne zabetónovanou mocou. Západné univerzity, médiá či mimovládky totiž nie sú dosadzované zákonom, ich vedenie je pluralitné a meniteľné, konzervatívci môžu zakladať alternatívne inštitúcie. Orbánov systém mení ústavné a zákonné pravidlá, obsadzuje inštitúcie s donucovacou právomocou (súdy, prokuratúra, kontrolné úrady), znemožňuje ich výmenu aj po voľbách. Rozdiel teda nie je ideologický, ale ústavný. Nelegitímne je to nie preto, že je to „konzervatívne“, ale preto, že odníma voličom reálnu možnosť zmeny moci, premieňa demokraciu na súťaž bez možnosti výmeny rozhodcov, vytvára systém, kde voľby rozhodujú len o vláde, nie o moci. To už nie je kultúrny boj, ale postdemokratická architektúra štátu. V takomto politickom prostredí sa objavil Péter Magyar. Ak však nezíska dvojtretinovú ústavnú väčšinu na zmenu zákonov prijatých dvoma tretinami parlamentu, môže skončiť podobne ako vlády Matoviča, Hegera a Ódora. Vnútorné konflikty a vonkajšie tlaky ich rozložili, stratili parlamentnú väčšinu – a výsledkom bol návrat Roberta Fica v obnovenom postavení zbaveného politickej ceny predchádzajúcich vládnych období. Péter Magyar vstúpil na scénu začiatkom roka 2024, keď bola maďarská opozičná scéna v troskách a v spoločnosti bola silnejšia túžba po zmene než potreba politickej sofistikovanosti. Keď už nezáležalo na tom, kto príde – len aby prišiel niekto, kto dokáže Orbánovu vládu poraziť. Jeho úspech je sčasti otázkou načasovania, sčasti šťastia, ale aj schopnosti pochopiť, že netreba upratovať ruiny a dohodovať sa s bývalými, opakovane neúspešnými vyzývateľmi Orbána, ale hovoriť novým politickým jazykom. Voličská základňa strany Tisza je nezvyčajne heterogénna: nahnevaní liberáli, sklamaní voliči Fideszu, protestní voliči proti systému. To, čo ich spája, nie je detailný program, ale túžba odstrániť orbánovský systém. To však na vládnutie nestačí. Predstavme si, že Péter Magyar sa dostane k moci. Od prvého momentu sa ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej s