Európa stráca tempo, ekonomická priepasť medzi EÚ a USA sa prehlbuje

Európa sa dlhodobo rada porovnáva so Spojenými štátmi, a to v histórii, hodnotách či civilizačnom ukotvení. V ekonomike však toto porovnanie čoraz viac pripomína beh, v ktorom jedna strana zrýchľuje a druhá sa snaží udržať tempo. Rozdiel v ekonomickej výkonnosti medzi Európskou úniou a USA už nie je otázkou krátkodobých výkyvov či niekoľkých percent rastu. Ide o štrukturálny rozdiel, ktorý sa v čase prehlbuje a postupne nadobúda strategický rozmer. Najvýraznejšie to ukazuje hrubý domáci produkt na obyvateľa. Teda ukazovateľ, ktorý odhaľuje, koľko ekonomickej hodnoty v priemere pripadá na jedného človeka. Kým v roku 2024 dosiahli Spojené štáty približne 86-tisíc dolárov na obyvateľa, Európska únia sa pohybovala okolo úrovne 43-tisíc dolárov. Inými slovami, priemerný Američan žije v ekonomike, ktorá je na hlavu takmer dvojnásobne výkonnejšia než európska. Podľa analytičky Klubu 500 Diany Motúzovej nejde len o štatistickú zaujímavosť, ale o jasný signál hlbšieho problému. „Rozdiel v ekonomickej výkonnosti medzi EÚ a USA nie je len otázkou niekoľkých percent. Je to rozdiel v úrovni, ktorá sa v čase prehlbuje a začína mať strategické dôsledky,“ upozorňuje. Aj v rámci Európskej únie síce existujú krajiny, ktoré by sa podľa tohto ukazovateľa dokázali priblížiť americkej špičke. Luxembursko či Írsko presahujú hranicu 100-tisíc dolárov na obyvateľa, čím sa približujú najbohatším regiónom Spojených štátov. Práve tieto príklady však zároveň odhaľujú slabinu európskeho modelu. Vysoké hodnoty sú často výsledkom špecifických ekonomických nastavení, koncentrácie nadnárodných firiem a daňových optimalizácií, nie prirodzene vysokej produktivity celej ekonomiky. Európa má výnimky, no chýba jej silný priemer. Väčšina členských štátov sa pohybuje v pásme 20- až 40-tisíc dolárov na obyvateľa. Slovensko sa s približne 26-tisíc dolármi na obyvateľa radí medzi krajiny, ktoré sa snažia dobehnúť vyššiu pridanú hodnotu a rýchlejší rast, no zároveň už čelia tlaku typickému pre vyspelejšie ekonomiky. A to rastu miezd, cien a životných nákladov. Tento nesúlad vytvára napätie, ktoré komplikuje ďalší rozvoj a zvyšuje zraniteľnosť ekonomiky. Dôležitý rozmer porovnania spočíva aj v samotnej štruktúre Spojených štátov. USA nie sú homogénnou ekonomikou, ale federáciou štátov, ktoré sú často veľkosťou či populáciou porovnateľné s jednotlivými európskymi krajinami. Napriek tomu väčšina z nich ekonomicky presahuje európsky priemer. A potom sú tu extrémy, ktoré Európa prakticky nepozná. Federálny dištrikt Kolumbia, kde HDP na obyvateľa presahuje 260-tisíc dolárov, je síce špecifickým prípadom, no zároveň silným symbolom schopnosti amerického systému koncentrovať špičkové služby, kapitál a vysokovýkonné sektory na relatívne malom území. Podobné rastové centrá existujú aj v ďalších štátoch USA a fungujú ako silné motory celého hospodárstva. Európa síce pozná regionálne centrá rastu, no nedokáže sa o ne oprieť v takej miere, aby ťahali celý kontinent dopredu. Rozdiel medzi Európou a Spojenými štátmi tak nie je len akademickou debatou o číslach. V praxi znamená, že USA si môžu dovoliť viac investovať do výskumu, obrany, technológií, energetiky či infraštruktúry a zároveň majú väčšiu schopnosť absorbovať ekonomické šoky a krízy. Európa sa naopak vo väčšej miere sústreďuje na spravovanie existujúceho modelu prostredníctvom regulácií a prerozdeľovania, pričom jej rastový motor postupne slabne. V prostredí čoraz ostrejšej globálnej konkurencie prestáva byť táto pozícia komfortná. Ako upozorňuje Diana Motúzová, ekonomická sila dnes nie je len otázkou životnej úrovne. Ide aj o schopnosť presadzovať vlastné záujmy, vytvárať technologické štandardy, udržať talenty a určovať tempo globálneho vývoja. Európa preto stojí pred zásadným rozhodnutím. Buď sa uspokojí s rolou stagnujúceho priestoru, alebo začne systematicky riešiť faktory, ktoré ju brzdia – nízku produktivitu, slabšie investície do inovácií, fragmentovaný kapitálový trh, pomalú schopnosť škálovať firmy a vysoké náklady na energiu aj podnikanie. Ak sa tieto otázky budú naďalej odsúvať, rozdiel medzi EÚ a USA sa prestane vnímať ako nepríjemná štatistika.