Pred skokmi sa radšej skryla u susedov, Číňanky naučila hrať žolíka. Kapustíkovú nezastavili ani zlomené nohy

Dve zlé rozhodnutia, dve zlomeniny a dvojročná pauza. Do prvej triedy základnej školy v rodnom Badíne tak išla o barlách. Ani to však Kiru Kapustíkovú (16) neodradilo. Cez víkend sa stala jednou z najmladších skokaniek histórie Svetového pohára, ktorá zabodovala. Zároveň sa stala prvou Slovenkou, ktorej sa to podarilo. „Dobre som sa vyspala, mala som dobré tréningy, aj predtým som mala kvalitné výsledky. Človek však nikdy nevie, či to v skokoch na lyžiach vyjde,“ vraví. Fantastický pocit. Som nadšená. Prišla som do Ljubna o dva dni skôr. Začínali sme na nižšom nájazdovom okne, takže ma prekvapili moje výsledky, keď sme nakoniec skákali z dvadsaťjednotky. Sadlo mi to a ten tréning navyše mi dodal sebavedomie. Mám veľkú radosť. Dobre som sa vyspala, mala som dobré tréningy, aj predtým som mala kvalitné výsledky. Človek však nikdy nevie, či to v skokoch na lyžiach vyjde. Ljubno je taká koza. (smiech) No, že vás to kopne do vzduchu. Je to starý profil mostíka. Asi mi to sadlo. Mala som však aj dobrý pocit, keď sme sa o tom bavili s kamarátkami. A tiež som pridala čosi navyše v tréningu. Áno, bola som prekvapená a trochu vyplašená. Prišli po mňa, aby som si sadla na to kreslo. Cítila som sa poctená, že naše slovenské farby je takto vidieť. Príjemne starosti, čo vám poviem. (smiech) Áno, je pravda, že mám radšej väčšie mostíky. Som dobrá v letovej fáze. Teraz som však cítila dobrú formu aj na malom. Po tom to takto vychádza. Určite to poteší a najmä mi to pomáha. Napríklad v Ljubne bol jedným z rozhodcov aj Martin Mesík (bývalý slovenský reprezentant, pozn.). Poradil mi hneď na začiatku ako si opraviť telemark. Boli to cenné rady, lebo asi ešte nikdy som na pretekoch nedostávala od rozhodcov za štýl také dobré známky. Nie. Štyridsať je extrémna hodnota. Ja som v tom čase vyšla z bunky, kde som sa prezliekala. Ten vietor bol extrémny. Prekvapilo ma, že ju nechali skákať. Zrejme to pre ňu nebolo najpríjemnejšie. Samozrejme, že som chcela postúpiť do hlavnej súťaže, potom do druhého kola a v ňom sa čo najviac zlepšiť. Necítila som však žiadny tlak. Preto nie som mentálne unavená. Skôr som bola nervózna. Stále sa mám fajn, necítim ani fyzickú únavu. Prišla Kanaďanka Nicole Maurerová, nemecké reprezentantky, tak isto aj Slovinka Nika Prevcová. Áno, ale to sa udialo už vo Villachu. Mám rada ružovú farbu, tvorí detaily na mojej kombinéze. Platí to aj o topánkach. Moja je taká svetlejšia, Nika mala krikľavejšiu ružovú. Pýtala sa ma, odkiaľ ju mám. To je pekné slovo. (smiech) Asi na tom niečo bude. Ja som v podstate nováčik, ale už tam mám viacero kamarátok. Jasné, sú tam aj baby, ktoré sú skôr samotárky. Mne sa však naša komunita páči. Rada behám, počúvam hudbu, vytvorila som si špeciálny playlist, aby som sa dostala do nálady. Samozrejme, nechýbajú ani tradičné cvičenia pred pretekmi. Och, áno, pod stromček som dostala elektronické klávesy, tak si na ne rada zahrám. Hrávam aj na gitare a rada si aj spievam. Hudba ma vie upokojiť. Zatiaľ mi neprekáža. Asi to bude náročnejšie, ale som šťastná, že sa to deje. Zrejme som niečo dokázala. Úprimne som zabudla, že to je už budúci mesiac. Nebola som doma takmer rok, letí mi to veľmi rýchlo. Áno. Znie to šialene, ale medzi skokankami je to bežné. Na Slovensku nemáme mostík, kde by som sa mohla pripravovať. Chodievam pravidelne do Slovinska či do Poľska. Samozrejme, keď je sezóna – letná či zimná – tak absolvujeme preteky. Prídeme do dejiska a tam trénujeme. Áno. Inak to nejde. Mala by som chodiť do školy, ale nemám na to čas. (smiech) Po prvých pretekoch som mala ešte podvečer test z Občianskej náuky. Naozaj. Robila som ho online cez EduPage. Je to veľmi náročné. Netešila som sa na to, ale aspoň mám v prvom polroku uzatvorený jeden predmet. Šport ma viac baví, ale škola je taktiež dôležitá. Nie je jednoduché to skĺbiť. Niekedy mám toho príliš veľa. Ideálny plán by bol naplno sa venovať športu a školu si dokončiť po kariére. Verím však, že zvládnem maturitu a vysokú školu si prípadne odložím na neskôr. Bože, v tomto som hrozná. Niektorých chlapcov ani nepoznám po mene, za čo sa ospravedlňujem. Niekedy len poviem nejaké meno a dúfam, že som sa trafila. (smiech) Áno. Najlepšie vychádzam s babami z Číny. Prvýkrát sme sa stretli vlani, keď sme tam skákali na olympijskom mostíku ZOH 2022 v Pekingu. Sadli sme si ľudsky. Kultúry sú iné, naša krajina je menšia ako niektoré ich mestá. Bola som tam dva týždne a zblížili sme sa. Začali sme najskôr biliardom, potom sme prešli na karty. Naučila som ich hrať žolíka. Nie, strašne rýchlo sa naučili. Teraz sú už lepšie ako ja. Dá sa povedať, že sa kamarátim so všetkými. Asi najviac s Pching Ceng, ktorá nebola doma rok aj tri mesiace. Cez víkend skáčeme znova v Čang-ťia-kchou, takže sa tam nesmierne tešia. Číňanky majú svoju bázu v Slovinsku. Ceng mi spomínala, že ak na ZOH 2026 získa medailu, postavia v jej rodnom meste skokanský mostík. Môj otec najskôr ukázal bratovi skoky na lyžiach. Keď som ich videla, chcela som si to vyskúšať. Nechcelo sa mi postávať len tak pomimo. V tom čase sa však ženy venovali skokom na lyžiach len málo. Bol to čisto mužský šport. Brala som to však vážne. Niekedy som kvôli nemu ani nemusela do školy a teraz zasa chodím do školy aj vďaka nemu. V detstve som však mala dvojročnú prestávku. Zlomila som si nohy. Vďaka kamarátovi som sa vrátila späť, ale na začiatku sa mi veľmi nechcelo. Prvýkrát som si zlomila členok. Spustila som sa z mostíka, ale nevedela som, ako zabrzdiť. Tak som sa hodila o zem. Najskôr sme neverili tomu, že to bude zlomené. Keď sme však nohu „rozbalili“ bola veľká ako futbalová lopta. A neskôr som si zlomila píšťalu. Vzala som si zlé topánky, o niekoľko čísiel väčšie. Tréner mi povedal, že by som to mohla na maličkom mostíku skúsiť – tuším to bol K-8 – a na dva roky som kvôli zlomenine skončila. Od šiestich do ôsmich rokov som neskákala. Áno. Dva roky som sa športu vyhýbala. Schovávala som sa u susedov, keď sa išlo na tréning. Prosila som ich, aby som mohla u nich zostať, keď s bratom Hektorom išli rodičia na tréning. Sused Alexander ma však raz zobral na tréning. Prišla som tam, vzala lyže, kombinézu, prezliekla som sa a odvtedy skáčem až do dnes. Áno. Asi na to máme v rodine talent. Robil to otec, teraz my s bratom. Bola by škoda to nevyužiť. Veru, mám z toho radosť. Prajem mu a on mne. Gratulovali sme si navzájom. Mal výrazný vplyv na moju kariéru. Chcela som sa za ním vytiahnuť. Vie mi poradiť. Som na neho pyšná, ako to zvláda. Nepremýšľam takto dopredu. Idem postupne. Mám obrovskú radosť z prvých bodov vo Svetovom pohári. Kariéry skokaniek na lyžiach sú krátke. Často končia už v 25 rokoch. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či všetky dievčatá – moje súperky – nechávajú tomuto športu toľko, ako ja. Skoky sú môj život, iný nemám. Možno trochu okolo školy, ale inak sa všetko točí okolo športu. Snažím sa užívať si kariéru pokým trvá a keď ma to prestane baviť, budem sa pozerať iným smerom. Ciele si nedávam. Radšej chodím freestyle, voľne. Pred sezónou som mala dobrý pocit, že to bude fajn ročník. Cítim formu. Bolo by skvelé, keby som sa dostala na olympiádu už teraz. Keď to nevyjde, svet sa nezrúti. Niekedy by som v budúcnosti by som chcela byť v najlepšej desiatke Svetového pohára. A potom na pódiu či najvyššom stupni. © Autorské práva vyhradené