HotInfo
HotInfo Menu
Politika (všeobecné)

Návrh SNS o extrémizme / KDH sa spreneveruje Lipšicovmu odkazu. Na obranu slobody prejavu sa už nestavia

Návrh SNS o extrémizme / KDH sa spreneveruje Lipšicovmu odkazu. Na obranu slobody prejavu sa už nestavia
Keďže koaličný Hlas už oznámil, že nepodporí návrh SNS na zníženie horných sadzieb trestov pri trestných činoch „extrémistického“ charakteru, zdá sa, že túto iniciatívu národniarov možno považovať za mŕtvo narodené dieťa. Reakcie na ňu však odhalili o našej krajine niečo znepokojivé. Prirodzene, návrh SNS odsúdili všetky veľké ľavicovo-liberálne médiá. Z opozičných strán ho skritizovalo nielen Progresívne Slovensko, ktoré má pre prípad, že sa dostane k moci, v programe ďalšie rozširovanie trestania verbálnych prejavov, ale prekvapujúco aj KDH. „Návrh SNS na znižovanie trestov za extrémizmus je politicky motivovaným, rýchlym a neuváženým zásahom do trestného práva, ktorý do spoločnosti prináša neistotu, chaos a postupnú eróziu hodnotového rámca, na ktorom stojí občianske spolužitie,“ vyhlásil komunikačný odbor hnutia. „Trestné právo nemá byť nástrojom momentálnych politických záujmov ani prostriedkom na vybavovanie si ideologických účtov, ale stabilným pilierom ochrany demokracie a základných práv.“ KDH týmto postojom zrádza svoj étos nekompromisného obhajcu slobody prejavu, ktorý do identity hnutia kedysi vložil Daniel Lipšic (viď video nižšie z roku 2016). No vážnejšie je, že realita je nielen iná, ale presne opačná, než sa píše v stanovisku kresťanských demokratov. Pretože spôsob, akým sa protiextrémistická legislatíva na Slovensku uplatňuje predovšetkým od náhubkovej novely Lucie Žitňanskej z roku 2016 je ukážkovým spôsobom zneužívania trestného práva na presadzovanie čiastkových politických záujmov, na vybavovanie si ideologických účtov s politickými protivníkmi a významne sa tým oslabili základné demokratické slobody občanov. Je to práve protiextrémistická legislatíva, ktorá svojimi gumovými paragrafmi vnáša nejednoznačnosť a chaos do právnej istoty občanov a prispieva k erózii hodnotového rámca, na ktorom stojí občianske spolužitie v našej krajine. Ostatne, na vlastnej koži to už pocítil aj predseda KDH Milan Majerský, keď na neho aktivisti z progresívneho prostredia podávali šikanózne trestné oznámenia pred poslednými parlamentnými voľbami pre jeho výroky o „pliage“. Pôvodcom takýchto šikanóznych trestných oznámení je často jasné, že asi nedostanú objekt svojho hnevu do basy. No ide im o to aspoň povláčiť ľudí, s výrokmi ktorých majú problém, po policajných výsluchoch, spôsobiť im náklady na právnikov a dosiahnuť u nich to, čomu sa v práve hovorí „chilling effect“. Po slovensky: Aby nebudúce držali ústa. Šikanózny potenciál trestných oznámení za „šírenie nenávisti“ po roku 2016 rýchlo rozpoznal aj národno-socialistický tábor. Ich terčom sa opakovane stávali ľavicovo-liberálni publicisti, používajúci expresívnejší slovník. Asi najznámejším prípadom bol Michal Havran. Avšak bez ohľadu na politický názor, vaša osobná oddanosť slobode prejavu sa nemeria tým, že strpíte názory, s ktorými súhlasíte, ale tým, že strpíte aj názory, ktoré vo vás vyvolávajú hnev, zhnusenie alebo hlboký nesúhlas. Byť za slobodu prejavu znamená odolať nutkaniu ísť na políciu v okamihu, keď začujete niečo, čo vás poburuje. To neznamená, že voči prejavu, ktorý sa vám nepáči, ste bezmocný. Môžete mu čeliť iným prejavom. Môžete toho druhého kritizovať, argumentovať proti nemu alebo sa mu vysmiať. Z tohto pozostáva robustná diskusná kultúra. No späť k dezorientovanému KDH! Nech Miriam Lexmann nezabudne nabudúce zdieľať fotku Päivi Räsänenovej, bývalej fínskej ministerky vnútra a kresťanskodemokratickej političky, ktorú celé roky vláči prokuratúra jej vlasti po súdoch za „podnecovanie nenávisti“, lebo v roku 2019 na sociálnej sieti zdieľala citát z Nového zákona o homosexualite. Veľa sa hovorí o „liberálnom fašizme“. Toto slovné spojenie je politologicky problematické a vnútorne protirečivé, no označuje jav, ktorý je skutočný: Progresívna ľavica v Európe prejavuje rastúcu tendenciu vynucovať si vo verejnosti súhlas so svojou politickou agendou prostriedkami trestnoprávnej represie. Tento fenomém by sa dal označiť ako autoritársky progresivizmus. Zápas za slobodu prejavu (a proti autoritárskemu progresivizmu) je preto epochálnou témou dneška a mal by ňou byť predovšetkým pre konzervatívnych politikov. Je poľutovaniahodné, že KDH potenciál tejto témy opäť raz nevidí – zrejme kvôli vlastnej intelektuálnej pohodlnosti, konformite a strachu, že po novele Ústavy sa zase stane hromozvodom hnevu zo strany progresívneho komentariátu. A tak sa zopakuje to, čo sme už zažili pri medveďoch. Politickú kariéru na tejto téme, ktorá doteraz ležala na zemi, si spraví niekto iný. Aj mnohí diskutujúci pod článkami na Postoji zvolili pri hodnotení návrhu SNS intelektuálne pohodlný táborový prístup: S návrhom prišli národniari – SNS je súčasťou vládnej koalície s Ficom – SNS je teda zlo – preto aj ich návrh je zákonite zlý. Namiesto toho, aby sa zamysleli nad obsahom novely ako takej a rozpoznali príležitosť, ktorú predstavuje. Je návrh SNS účelový a nekonzistentný napríklad s kriminalizovaním ľudí, ktorí by chceli „spochybňovať mierové povojnové usporiadanie“ (rozumej Benešove dekréty, čo presadila koalícia nedávno)? Iste! Ľudia by mali mať v rámci slobody prejavu možnosť spochybňovať aj Benešove dekréty! No návrh SNS je tiež vzácnou šancou odobrať policajtom, prokurátorom a súdom časť nebezpečnej moci moderovať a obmedzovať verejnú diskusiu na Slovensku. Problémy protiextrémistickej legislatívy naprieč Európou sú obrovské a presahujú priestor jedného komentára. Spomeňme napríklad tendenciu orgánov činných v trestnom konaní a súdov plazivo rozširovať okruh postihovaných názorov; Vzostup udavačstva, kedy si celé mimovládne organizácie robia živnosť zo špehovania a denunciácie svojich spoluobčanov; Dvojaký meter pri vynucovaní voči „krajnej pravici“ verzus „krajnej ľavici“. Až po tendenciu totalitných režimov ako Rusko, Bielorusko, Irán a Čína používať západné zákony proti nenávistnému prejavu ako alibi pre svoje domáce pošliapavanie slobody slova... Čitateľa, ktorý má zlé svedomie voči židovským spoluobčanom kvôli holokaustu a podporuje preto kriminalizovanie jeho spochybňovania, možno prekvapí, že existujú prominentné židovské právnické a ľudskoprávne autority, ktoré pokladajú postihovanie spochybňovania holokaustu za kontraproduktívne a v konečnom dôsledku škodlivé aj pre samotných Židov. Príkladom môže byť spoluzakladateľ Human Rights Watch Aryeh Neier alebo profesorka ústavného práva a dcéra preživšieho z Buchenwaldu, Nadine Strossenová (jej komplexná kritika zákonov proti nenávistnému prejavu je k dispozícii aj v českom preklade). Protiextrémistická legislatíva sa môže obrátiť aj proti politikom a priaznivcom Progresívneho Slovenska. Ak raz uznáte logiku, že štát má právo určovať, čo smie zaznieť vo verejnej debate a čo už nie, nemôžete sa čudovať, ak vaši politickí protivníci kriminalizujú napríklad kritiku Benešových dekrétov. A použijú takýto paragraf trebárs proti Michalovi Šimečkovi. A dalo by sa zájsť aj ďalej. Minulý rok sa na sociálnych sieťach niesol v znamení vášnivých debát o izraelsko-palestínskom konflikte v Gaze. Niektorí expresívnejšie sa vyjadrujúci kritici Izraela z prostredia progresívnej ľavice by mohli byť veľmi prekvapení, keď im jedného dňa kukláči vykopnú dvere, lebo nevyspytateľný represívny štátny aparát si ich postoje vyhodnotil ako nie nepodobné napríklad tým od Bombica...   V každom prípade, debata o návrhu národniarov zoštíhliť „protiextrémistickú“ legislatívu ukázala, že slovenská spoločnosť má väčší problém, než efemérny „extrémizmus“. Skutočným problémom je povrchné stádovité myslenie a to, že samozvané „lepšie Slovensko“, či „demokratické Slovensko“, rezignovalo na presviedčanie, argumentáciu a silu racionálnej debaty. Svoje postoje už nie je ochotné brániť na slobodnom trhovisku myšlienok. Požaduje len vonkajšie prikyvovanie a nespochybňovanie pod hrozbou trestnoprávneho postihu. Toto nie je „brániaca sa demokracia“, toto je nesebavedomá a ustráchaná demokracia, ktorá rezignovala na jednu zo svojich najdôležitejších hodnôt – slobodu prejavu – a prevzala represívne metódy svojich protivníkov. A práve tým urobila prvý krok k tomu, čomu sa snaží zabrániť – k autoritárskemu režimu. Pomôžte nám šíriť hodnotné články a názory Nezmeškajte relácie a texty, ktoré inde nenájdete. Prajete si vypočuť audioverziu článku? Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne. Pridajte sa k našim podporovateľom.

Zdroj:

Prečítať celý článok