V krajine, ktorá sa pretĺka / Lev bez boja neodíde

Cestou z Grécka do Rilského kláštora a následne do Sofie som upadol do ilúzie, že nás táto krajina predbehla, podobne ako napríklad Chorvátsko alebo Poľsko. Tie nás predbehli naozaj, Bulharsko – ako som mal možnosť zistiť pred pár dňami – nás tak skoro nepredbehne. Ale aj tak v niečom pre nás môže byť inšpiráciou. Do Plovdivu som sa vybral pozrieť sa, ako táto krajina zvládla prijatie eura, pričom ma k tomu viedli asi tieto dve hlavné motivácie. Po prvé, od prijatia eura na Slovensku uplynulo sedemnásť rokov a už si na to tak živo nespomínam. Prijať novú menu je pre krajinu významná udalosť a chcel som si to pripomenúť. Po druhé, keď som sa ešte pred vyše dvomi rokmi dočítal, že na bulharských eurominciach sa má objaviť ich národný patrón zobrazený aj so svätožiarou a krížom, bol som si istý, že to Bulharom neprejde. Ale nejakým zázrakom im to prešlo. A ja som to chcel vidieť na vlastné oči. Pamätníci vedia, že keď sme v roku 2013 chceli vydať pamätnú mincu s vierozvestcami, vyšlo najavo, že isté dve krajiny protestovali proti tomu, že mali byť vyobrazení aj so svätožiarami a krížmi. Zverejnený bol retušovaný návrh mince, no keďže bol okolo toho rozruch, nakoniec sa podarilo vydať pamätné dvojeurovky podľa pôvodného návrhu. Nie je mi známe, že by podobné problémy niekto robil aj Bulharom. Možno sme zaviedli precedens. Po prílete do druhého najväčšieho bulharského mesta s okolo 330-tisícmi obyvateľmi sa potvrdili moje informácie, že prijatie novej meny tu vôbec neprebieha hladko. Respektíve že je to skôr fiasko. Aj v januári 2026 Bulharom totiž stále kraľuje lev. „Drobné nemáš?“ spýtal sa ma vodič autobusu, keď som mu podával päťeurovku. Na pultíku mal na vydaj vyložené mince v starej mene. Krútil som hlavou, že nemám (zabudol som, že Bulhari na znak záporu prikyvujú), na čo ma iba mávnutím ruky poslal ďalej do vozu. Na inom mieste mi ako výdavok z eur ponúkali levy. Novú menu proste nemajú v potrebnom množstve, no zrejme to nie je chyba majiteľov prevádzok, ale štátu – v miestnej pobočke národnej banky sa mince jednoducho minuli. Potvrdili sa svedectvá Bulharov, ktoré som čítal: do obchodu prídeš s eurami, odídeš s levmi. Na január 2009 si spomínam opačne. Počas šestnásťdňového obdobia duálneho obehu sme sa zbavovali posledných korún a výdavok dostávali v eurách. Na obchodoch boli nálepky „Meníme menu, nie cenu“ a bolo vídať aj všelijaké plagáty a informačné materiály o novej mene. V Bulharsku som niečo také nevidel nikde. „Myslím, že sme prišli o všetku našu suverenitu,“ smutne sa mi zverila pani v jednom malom múzeu. Z eur bola nešťastná, voľajako mi zaokrúhlila cenu lístka, aby mi dokázala vydať. V inom, veľkom múzeu však boli ku mne dámy prísne. „Môžete platiť v eurách, ale musíte mať presne 7,67,“ oznámili mi. Uchýlil som sa k platbe kartou – neakceptovaná. (Neskôr som zisťoval, čo bolo vo veci; dostal som vysvetlenie, že to preto, lebo mám zablokovanú dynamickú konverziu meny. Kartová spoločnosť vraj aj v druhý januárový týždeň platby v tejto balkánskej krajine zúčtováva v levoch a následne preratúva na eurá. Či je to vysvetlenie presné, som už ďalej neoveroval.) Napokon som sa s pracovníčkami za priehradkou dohodol, naveľa v akejsi bočnej kasičke vyhrabali mincu na výdavok a dovnútra ma pustili. Bol som jediný návštevník. Múzeum je to impozantné – venované je pozostatkom biskupskej baziliky Filipopolisu, teda tráckeho mesta, ktoré sa na mieste súčasného Plovdivu nachádzalo od 4. storočia pred Kristom až do stredoveku, niekoľkokrát bolo vyplienené a opätovne vybudované. Z obdobia antiky sa v meste zachovalo niekoľko objektov, ako je amfiteáter, časť štadióna, odeon, rímske fórum a zvyšky ďalších štruktúr, ako sú brány, múry, knižnica, akvadukty a tak ďalej. Niektoré sú voľne prístupné a zakomponované do verejného priestoru, inde sa platí vstupné. Amfiteáter. Foto: Postoj/Jakub Lipták Tieto pamiatky však boli objavené len v druhej polovici dvadsiateho storočia. Amfiteáter v sedemdesiatych rokoch odhalil zosuv pôdy, pozostatky baziliky sa našli v osemdesiatych rokoch pri výstavbe podjazdu. Múzeu dominujú dve samostatné vrstvy mozaík, ktoré sa našli jedna na druhej. Na prízemí je in situ (na pôvodnom mieste) spodná vrstva, na poschodí horná. Obrovské more kamienkov pestrých farieb usporiadaných do geometrických tvarov či figúr exotických vtákov. Horná mozaika sa volá Prameň života. „Keď bola začiatkom osemdesiatych rokov odhalená mozaika Prameň života, výjav s pávmi stojacimi okolo fontány s vodou bol takmer nedotknutý,“ píše sa tu na tabuľke s nadpisom Stratený páv. „V osemdesiatych rokoch nebola možná riadna konzervácia a reštaurácia, preto sa mozaiky nechali na mieste a zasypali sa ochrannou vrstvou piesku. Keď reštaurátori mozaiku začiatkom nultých rokov opätovne odkryli, boli sklamaní, keď zistili, že jeden páv chýba,“ uvádza tabuľka ďalej. Ktovie, čiu rezidenciu antický páv zdobí. „V škole sa učíme, že mena je jeden z našich národných symbolov, ale nemyslím, že sme prijatím eura prišli o suverenitu,“ povedala mi študentka veteriny a barmanka v jednom podniku. „Lev bol aj tak doteraz naviazaný na euro.“ Mala pravdu, lev bol od roku 1997 naviazaný na nemeckú marku a od roku 1999 na euro. „Niektorí ľudia píšu proti euru na bankovky vulgarizmy, ale podľa gramatických chýb vidno, že nie sú veľmi vzdelaní,“ pokračovala. My Slováci sme euro prijali – nota bene, dosiaľ ako jediná krajina Vyšehradskej štvorky – v súlade s našou holubičou povahou bez vášní a protestov, ale aj bez sĺz. V bratislavskej Rači Slovenskú korunu pripomína malý pamätník a to je azda aj všetko. Národnej meny sme sa vzdali ľahko. Bulhari však proti euru usporadúvali značné protesty, dokonca vyzbierali dosť podpisov na vypísanie referenda, to však zamietol parlament. Neskôr samotný prezident navrhol konanie referenda o prijatí eura, no bez úspechu. Čoskoro Bulharov čakajú ôsme parlamentné voľby za päť rokov. V roku 2021 mali troje volieb, v rokoch 2022 a 2023 po jedných voľbách, v roku 2024 dvoje a v uplynulom roku prekvapivo žiadne. Vláda Rosena Željazkova, ktorá bola pri moci od januára a ako hlavný cieľ si stanovila vstup krajiny do eurozóny, v decembri po protivládnych protestoch podala demisiu. „Vzhľadom na toto všetko je vstup Bulharska do eurozóny značný úspech, nie?“ spýtal som sa nádejnej veterinárky. „Hovoríme tomu ,Хубава работа, ама българска!‘ – Pekná práca, ale bulharská,“ odvetila. Z „plovdivského Slavína“, ako som si pre seba pomenoval tunajší pamätník Červenej armády „Aljoša“, som po zasneženom dni mal krásny výhľad na biele vrcholky Starej planiny. Musel som sa preto vyštverať na jeden zo šiestich pahorkov mesta. Tri sa nachádzajú v Starom Meste, ďalší hneď nad hlavnou nákupnou ulicou a dva trochu obďaleč – z nich jeden zdobí jedenásťmetrová socha ukrajinského (sovietskeho) vojaka z päťdesiatych rokov. Mimo centra vidieť skutočný Plovdiv – ošarpaný, krivolaký, rozbitý a blatistý. S chátrajúcimi starými domami i roky opustenými skeletmi ambicióznych nádejných novostavieb. Cesta do minulosti. Prechádzajúc cez štvrť rodinných domov ma okrem túlavých mačiek sprevádzalo množstvo parte zosnulých – na dverách, bránach i iných príhodných konštrukciách. Napriek zimnému mrazu sa na skalistých pahorkoch Plovdivu darí voľne rastúcim kaktusom – opuncii. V lete tu totiž teplota prekračuje štyridsiatky. Stredovekú mešitu v strede mesta zasa lemujú palmy, na zimu zavinuté do igelitových balov. Po výstupe a zostupe z pahorka s vežovými hodinami a televíznou vežou som zacielil na hlavnú mestskú poštu. Kým ešte táto služba existuje, rád posielam na Slovensko pár pohľadníc. Vypýtal som si „tri marky“ do Európy, načo tetuška za okienkom začala trhať podozrivo veľa známok. Dostal som ich spolu až dvanásť – na každú pohľadnicu vraj mám nalepiť štyri v rôznych hodnotách. Akoby sa nechumelilo, všetky ešte v levoch. Už ma azda ani neprekvapovalo, že ani na pošte nemajú drobné na výdavok. Aj tu musela pani načrieť do bočnej, zrejme jej súkromnej, peňaženky. Inými slovami, kým som zohnal bulharské euromince, musel som svojimi „špeciálnymi požiadavkami“ poobťažovať viac než desiatku Bulharov. Stálo to však za to – za tri dni som nazhromaždil malú kôpku mincí, pričom hneď sa v redakcii niekoľko kolegov prihlásilo, že má záujem. Možno k tomu prispela aj radostná tlačová správa TK KBS o tom, že na eurominciach sa objavili svätci. Bulharské eurové mince v skutočnosti takmer úplne kopírujú tie levové – na centoch (ktoré majú cyriliku používajúci Bulhari privilégium nazývať stotinky) je zobrazený Madarský jazdec – ranostredoveký skalný reliéf jazdca na koni, ktorý kopijou zabodáva leva. Na dvojeurovke je Paisij z Hilandaru, pravoslávny svätec a osobnosť bulharského národného obrodenia z osemnásteho storočia. Je autorom jednej z najvýznamnejších historiografických publikácií národa. Nuž a na jednoeurovke je samotný svätý Ivan Rilský – alebo Ján z Rily – bulharský patrón, zakladateľ Rilského kláštora z deviateho a desiateho storočia, ktorý je na minci zobrazený ako na ikone. Podľa legendy k nemu bez strachu chodili divoké zvieratá, ktoré mu jedli z rúk, a sedliaci i pastieri z okolia k nemu nosili svoje choré zvieratá, ktoré liečil. Jedna vec spája nové bulharské mince so Slovenskom – časť z nich bola vyrazená v Bulharskej mincovni, iná časť v Kremnici. Ľudia si už stihli všimnúť na prvý pohľad zrejmé rozdiely v kvalite týchto platidiel. Podaktoré bulharské euromince žiaľ patria k tým najmenej kvalitným, aké v eurozóne kedy vznikli. Dajú sa rozoznať podľa hrubých línií, nedostatku detailov a niekedy aj razobných chýb, pričom bulharskí zberatelia nepochybujú, že ide o výrobky ich mincovne v Sofii. Keďže v obehu nie je dosť mincí, mnohé z tých bulharských sú nízkej kvality a ešte musela pomáhať slovenská mincovňa, zdá sa, že po manažérskej stránke tu prijatie novej meny nebolo celkom zvládnuté. Taká bulharská práca. Hoci Bulhari majú milión problémov a približne každý rok inú vládu, európska integrácia sa im síce horko-ťažko, ale predsa len darí – v predminu