Úprimná spoveď alkoholičky: Odviezla som syna do školy a doobeda vypila liter vodky

Navonok pôsobila ako bežná mama a pracujúca žena. Ráno odviezla syna do školy, chodila do práce, večer varila večeru a riešila domáce úlohy. Nikto by na prvý pohľad nepovedal, že medzi týmito úplne obyčajnými vecami sa odohráva niečo, čo jej pomaly, ale isto berie život. Alkohol u nej nevyzeral ako víkendový únik po ťažkom týždni. Bol v jej živote prítomný neustále. Andrea bola opitá každý jeden deň po dobu troch rokov. Bez alkoholu už nevedela fungovať. Vodka a kratom (na Slovensku nelegálna droga, ktorá účinkuje ako stimulant a opioidné analgetikum, pri vyšších dávkach ako sedatívum) sa stali súčasťou jej ranného vstávania, pracovného dňa aj večerov so synom. Jedla len minimum, spávala málo a väčšinu času prežívala v stave, ktorý by si dnes sama nevedela odpustiť. Napriek tomu pracovala, starala sa o dieťa a navonok pôsobila, že veci má pod kontrolou. Táto spoveď nie je príbehom o „zlyhaní“. Je to príbeh o chorobe, ktorá sa neprejavuje vždy krikom a chaosom, ale často tichým fungovaním na autopilota. O klamstvách, ktoré si človek hovorí, aby prežil ďalší deň. A o bode, keď už ani ďalší dúšok alkoholu nedokáže umlčať pocit hanby, strachu a prázdna. Dnes je Andrea šesť rokov triezva. A prvýkrát dokáže hovoriť o tom, ako vyzeral jej život, keď bol alkohol stredobodom všetkého. „Pila som vodku a brala kratom celý deň, každý jeden deň po dobu troch rokov. V tom čase som vstávala už o tretej v noci. Stávalo sa to často, hlavne preto, že celý život bojujem s nespavosťou, ale alkohol to veľmi zhoršil. Keď som vstala, hneď som si dala kratom.“ Ráno fungovala ako každá iná mama. „Okolo ôsmej som odviezla syna do školy. Hneď ako som ho zaviezla, išla som si po fľašu vodky. Tú som vypila tak do deviatej alebo desiatej doobeda. Potom som si kúpila ďalšiu.“ Bola opitá prakticky neustále. „Niekedy som ju vypila hneď poobede, inokedy som to s ňou vydržala až do večera. Keď som išla domov z práce, väčšinou som si išla po ďalšiu vodku. Vedela som, že môj syn je už doma, lebo po škole ho vždy vyzdvihla moja babka. Bola som opitá celý deň.“ Napriek tomu sa snažila fungovať normálne a tváriť, že všetko je v poriadku, hoci spätne si spomína, že jej vtedy už 7-ročný syn tušil, že s mamou niečo nie je v poriadku. „Prišla som domov, pomohla som synovi s domácimi úlohami, hrali sme sa. Večer som si dala vaňu, pri ktorej samozrejme nechýbal ďalší drink. Spravila som nám opitá večeru.“ Jesť však nedokázala, narušilo by to účinok alkoholu v krvi. „Keď sme so synom jedli, ja som skutočne nejedla, len som predstierala, že jem a že si to nevšimne, pretože sme pri večeri pozerali telku. A ak sledoval, či jem aj ja, neskôr som išla na WC a všetko som vyvrátila. Nemohla som jesť, keď som pila, pretože ma to vytriezvelo, čo som samozrejme nechcela.“ „Keď môj syn išiel spať, pila som ďalej, niekedy to boli hodiny. Ani si nespomínam, čo som vlastne robila. Asi som len trávila hodiny na sociálnych sieťach.“ Alkohol skrývala po celom byte. „Všade som skrývala vodku, pod matracom, v zásuvkách, pod umývadlom v kuchyni, všade kde som išla, musela som mať vodku, z ktorej som popíjala.“ Najviac klamala partnerovi. „Veľakrát som mu na kolenách prisahala, že som nepila, že nie som opitá, čo bolo samozrejme klamstvo, pretože som pila vkuse, každý jeden deň.“ Jej partner videl, že niečo nie je v poriadku už skoro. „Už na začiatku vzťahu sa priznal, že sa obáva, kam to smeruje, keď si všimol, že som chodila do práce opitá, dokonca sadala za volant opitá.“ „Pamätám si na ten deň, kedy ma nechal. Bolo skoro ráno. Noc predtým prišiel prespať ku mne. Ja som bola opitá celý večer. Hovoril mi, že má toho dosť, veľmi sme sa pohádali, ale zostal pri mne. V tichosti sme si pozreli film a nikto už do rána neprehovoril ani slovo. Vedela som, že tu jeho trpezlivosť skončila a ráno to medzi nami ukončil.“ Jedna z najnebezpečnejších situácií prišla deň pred synovou narodeninovou oslavou. „Môj syn mal narodeniny, oslavoval 7 rokov. Poprosila som moju babku, nech ho postráži, že musím ísť do mesta nakúpiť výzdobu a balóny. Bol to deň pred oslavou.“ V skutočnosti sa chcela len dostať z domu, aby sa mohla napiť. „Nasadla som do auta, vypila som vodku a odišla. Nechápem, ako som mohla byť taká sebecká. Vedela som, že je to nebezpečné, šoférovať pod vplyvom, no bola som chorá.“ Preč bola celé hodiny. „Povedala som, že budem preč hodinu. Po štyroch hodinách som nasadla do auta a išla domov, taká opitá, že som dostávala mikrospánok. Zišla som na krajnicu a tam som odstavila auto.“ Zobudila sa v aute odstavenom na krajnici, pokrytá zvratkami. „Pozrela som sa na telefón, mala som tam desiatky zmeškaných hovorov od babky, odkazy od priateľa. Myslel si, že som mŕtva.“ To, čo sa dialo počas opitosti, si nepamätala. „Ako som sa neskôr dozvedela, počas toho ako som bola opitá, som mu volala a písala veľmi znepokojujúce správy. To som si ja však nepamätala.“ Andrea pracovala ako dátová analytička. Aj do práce chodila pod vplyvom. „Bolo to pre mňa veľmi jednoduché. V práci ma nemali veľmi radi a som si istá, že moji kolegovia si všimli, že som zvláštna – buď opitá alebo pod vplyvom omamných látok.“ Nikto však nič neriešil. „Nikdy som nebola v takom stave, že som nedokázala fungovať. Vždy som si spravila svoju prácu. Mala som kanceláriu sama, čo bola dosť veľká výhoda, keď som chcela piť v práci.“ Závislosť ju dostala do finančných problémov. „Prestala som platiť všetky účty a išla som do mínusu na všetkých kreditkách. Ale vždy som si dávala pozor, aby som zaplatila nájom a aby sme mali kde bývať. Aby mal môj syn čo jesť, aby si mal čo obliecť.“ Všetko ostatné bolo nepodstatné. „Ocitla som sa v najhoršej finančnej situácii, v akej som kedy bola, a to len preto, aby som mala na alkohol a drogy.“ Tri roky nepoznala deň bez opice. „Keď som pila, mala som neustále opicu, celé tri roky. Ja som pila nonstop okrem toho, keď som spala, takže moju opicu som zapíjala ďalším alkoholom. Nikdy som sa necítila dobre, nikdy som s radosťou nevyskočila z postele. Jediná moja motivácia bola myšlienka na prvý dúšok alkoholu, to ma držalo pri živote.“ „Môj dôvod skoncovať s alkoholom nie je taký, ako u väčšiny ľudí, ktorí hovoria ‚urobil/a som to pre seba‘. Nie, ja som to urobila pre svoju rodinu.“ Andrea priznala, že celý svoj život bojovala s depresiou a nikdy nemala optimistický pohľad na budúcnosť. „Nepamätám si, že by som bola šťastné dieťa. Aj pri výchove do mňa vštepovali, že ja naozaj nemám žiadnu budúcnosť.“ Zmenil to až jej syn. „Odkedy mám syna, viem, že on je moja budúcnosť, neviem si predstaviť byť na druhom svete sama, bez neho… Dnes, keď som triezva, cítim sa lepšie, je mi dobre, vstáva sa mi ľahko a necítim od rána do večera hanbu a vinu ale slobodu. A jedine v tomto stave dokážem mať plnohodnotný a autentický vzťah s mojou rodinou, to je môj dôvod pokračovať.“ Závislosť poznala už z detstva. „Moja mama celý život bojovala a dodnes bojuje so závislosťou. Nevychovala ma ona, ale babka. Na moju mamu mám veľmi málo spomienok. Bývala neďaleko nás s babkou a navštevovali sme sa, ale nebolo to veľmi často, väčšinou, keď na tom bola lepšie.“ Jedna konkrétna spomienka jej ostala navždy. „Pamätám si na deň, keď som bola malá a mama ma vzala na bowling. Mala som vtedy asi osem rokov.“ Spomienka, ktorá by mala byť obyčajným výletom s rodičom, sa jej však vryla do pamäti úplne inak. „Povedala mi, že mám ísť najskôr na WC. Z kabínky som počula, ako hovorila nejakej žene: ‚Môžete, prosím vás, na chvíľu postrážiť moju dcéru? Musím si ísť niečo rýchlo vybaviť.‘ Potom prišla ku mne a povedala: ‚Zlatko, postráži ťa táto pani, o chvíľu prídem.‘“ Cudzia žena bola rovnako zaskočená ako malá Andrea a očividne mala naponáhlo. „Posadila ma na bar k inému pánovi a povedala mu, nech sa o mňa na chvíľu postará, lebo moja mama si odskočila.“ Neznámy muž bol k nej veľmi milý, dal jej skúsiť svoje jedlo a potom jej objednal hranolky a kolu. Andrea sedela sama medzi dospelými, bez rodiča, bez vysvetlenia. „Vzadu som videla moju mamu popíjať s nejakými chlapmi. S jedným z nich sa začala hádať.“ Čakala. „Presedela som tam asi hodinu.“ Keď sa mama konečne vrátila, správala sa, akoby sa nič nestalo. „Potom po mňa prišla a všetko pokračovalo normálne.“ Pre dieťa to bolo zvláštne, ale známe. „Vedela som, že aj keď ma mama vyzdvihne, nebudem s ňou tráviť čas. Ale vtedy mi to prišlo normálne.“ Až s odstupom rokov dokáže pomenovať, čo sa vtedy vlastne stalo. „Najhoršie na tom je, že dnes si uvedomujem, aké to bolo pre mňa nebezpečné. Čo všetko sa mi mohlo stať, keby ten pán vtedy nebol dobrý človek.“ Táto spomienka je zároveň momentom, kde sa pomaly začal písať príbeh, ktorý sa o roky neskôr zopakoval v jej vlastnom živote. Dnes je Andrea už 6 rokov triezva. Jej pleť žiari zdravím, má krásne, dlhé vlasy a zdravý pohľad. Nebolo tomu tak vždy. „Keď som pila, nesprchovala som sa. Každý závislý, s ktorým som sa rozprávala, priznal, že sa úplne prestal sprchovať a celkovo dodržiavať základnú hygienu a starať sa o seba. Vtedy na to jednoducho nemáte mentálnu kapacitu.“ Dnes tú kapacitu má. A má aj slobodu, ktorú jej alkohol roky bral.