Fyzioterapeut Kolář sa roky venoval Jágrovi: Príliš veľa trénoval nohy a zabúdal na inú časť tela. Problémom bola aj dlhšia hokejka

Druhá časť rozhovoru s fyzioterapeutom Pavlom Kolářom. Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N. Známy fyzioterapeut Pavel Kolář sa roky venoval slávnym českým športovcom, medzi najvýraznejšími bol Jaromír Jágr. „V jeho prípade sa stretlo viacero výnimočných faktorov,“ hovorí Kolář v rozhovore pre Denník N. Niekdajší český reprezentant hral hokej na kvalitnej úrovni aj po päťdesiatke. Napriek tomu, že bol známy premysleným a nesmierne náročným tréningom, ani on sa podľa Kolářa nevyhol chybám. „V jeho prípade bol jedným z hlavných problémov nepomer medzi silou dolných končatín a stabilizáciou trupu. Veľmi intenzívne posilňoval nohy, ale táto sila nebola dostatočne prepojená so stabilitou panvy a dolnej časti driekovej chrbtice,“ objasňuje. Pavel Kolář v rozhovore hovorí aj: Predošlý rozhovor sme skončili témou úzkosti. Tá prirodzene súvisí aj so stresom, ktorému sa venujete. Aký má stres v skutočnosti reálny vplyv na ľudský život a zdravie? Stres je neoddeliteľnou súčasťou našich adaptačných procesov. V určitom zmysle ho k životu potrebujeme, pretože práve vďaka nemu si budujeme odolnosť. Kľúčové však je, aby bol stres primeraný. Ak si napríklad idete zabehať a zvolíte správnu intenzitu, frekvenciu a dĺžku záťaže, vytvárate stres, teda dočasné vychýlenie rovnováhy v organizme. Keď sa s rovnakým stresorom stretnete opakovane, telo sa adaptuje a na tú istú záťaž reaguje čoraz menším narušením rovnováhy. Je však dôležité rozlišovať medzi stresorom a stresom. Stresor je podnet, ktorý stres vyvoláva. Môže ním byť fyzická záťaž, pohyb, nedostatok tekutín, teplo či chlad. Samotný stres je reakcia organizmu. Ak je stresor primeraný, vedie k adaptácii a posilneniu odolnosti. Ak je však neprimeraný, napríklad keď má človek chrípku a horúčku a ide behať, vzniká maladaptácia a poškodenie. Stres je teda predpokladom odolnosti, telesnej aj duševnej, ale len vtedy, keď je v správnej miere? Existujú telesné stresory, ako teplo, chlad či fyzická záťaž, a potom duševné stresory. Niektoré duševné stresy sa nedajú „natrénovať“. Úmrtie v rodine, strata práce, vážna životná kríza alebo prírodná katastrofa sú situácie, na ktoré sa nedá trénovať a vždy sú silným stresovým dôsledkom. Na druhej strane existuje množstvo stresorov, ktoré nás preťažujú len preto, že ich nesprávne čítame a interpretujeme. To, ako danú stresovú situáciu čítame, závisí od viacerých faktorov. Svoju úlohu tu zohráva genetika, prejavujúca sa v typológii osobnosti, napríklad v temperamente človeka, ďalej výchova, skúsenosti a predsudky, a predpokladať možno aj transgeneračný epigenetický prenos (niektoré účinky životných skúseností rodičov môžu biologicky ovplyvniť aj ich deti, aj keď sa nezmení samotná DNA, pozn. red.). Človek sa neorientuje podľa objektívneho stavu vecí, ale podľa toho, ako ich sám vníma, cíti a vyhodnocuje. Jednoducho povedané, podľa toho, ako danú situáciu číta. Keď napríklad známy austrálsky prírodovedec Stephen Robert Irwin, prezývaný „Lovec krokodílov“, narazil v prírode na krokodíla, bol šťastný. Väčšina z nás by sa však pod vplyvom takéhoto stresora v podobe predátora pravdepodobne zrútila. Problém dneška nespočíva ani tak v množstve stresorov, ale skôr v tom, ako ich interpretujeme. Keď sa pozrieme na vývoj spoločnosti, objektívne sa dnes máme lepšie než pred sto či stopäťdesiatimi rokmi. Menej fyzickej práce, vyššie sociálne istoty, lepší prístup k vzdelaniu, dlhšia priemerná dĺžka života. Napriek tomu často žijeme s pocitom, akoby sme boli vystavení čoraz väčšiemu stresu. Mnohokrát si ho vytvárame sami, práve nesprávnym