Historik o Iráne / Demonštranti chcú pád režimu, ale protesty môžu uspieť inak, ako dúfajú

Iránsky historik Arash Azizi sa narodil v Teheráne, dnes prednáša na Yaleovej univerzite a píše pre magazín The Atlantic. O Iráne napísal dve knihy – The Shadow Commander: Soleimani, the US and Iran’s Global Ambitions (Veliteľ v tieni. Solejmání, Spojené štáty a globálne ambície Iránu, 2020) a What Iranians Want: Women, Life, Freedom (Čo Iránci chcú. Ženy, život, sloboda, 2024). V rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo Iránci napriek tvrdému útlaku vychádzajú do ulíc, v akom stave sa nachádza Islamská republika v piatom desaťročí svojej existencie a prečo situáciu v krajine nedokázal zlepšiť ani údajne umiernený prezident Pezeškiján. V mnohých ohľadoch sú pokračovaním predchádzajúcich protestov. Základnou motiváciou je, že vláda tohto režimu sa stala neudržateľnou. Nie je schopný poskytnúť svojim ľuďom základné ekonomické zabezpečenie, ba ani základnú bezpečnosť. Navyše ukázal, že je ochotný zabiť stovky z nich.  Motivácia je teda jasná: ide o pokus o zvrhnutie systému, ktorý sa ukázal ako neschopný zabezpečiť základné životné potreby – systému, ktorému od roku 1989 vládne jediný muž, Alí Chameneí. Nesie zodpovednosť za väčšinu neúspechov v životoch Iráncov sústredených okolo tohto jedného vodcu. Je to určite výzva na zrušenie Islamskej republiky ako celku, nielen otázka zmeny politiky.  Ľudia sa opakovane pokúšali o reformu režimu: volili v domácich voľbách, venovali sa rôznym formám nenásilnej občianskej aktivity, ale všetky cesty boli zablokované. Režim ani len nepredstiera, že reaguje na požiadavky ľudí alebo preukazuje akúkoľvek zodpovednosť. Preto chcú, aby režim padol. Väčšina ľudí chce, aby tento režim zmizol, a ak sa ich spýtate, väčšina uprednostňuje demokratickú transformáciu. Rezá Pahlaví má pravdepodobne pomerne veľkú podporu. Časť jeho základne chce obnovenie monarchie, možno ústavnej.  Iní však nemusia nevyhnutne podporovať samotnú monarchiu – jednoducho ho vidia ako jediného opozičného lídra, ktorý sa javí ako organizovaný a má ucelený plán. Preto sa stal favoritom. Takto funguje politika: keď sa niekto stane jasným lídrom, automaticky získa podporu. Iránci sa vo všeobecnosti zhodujú na tom, že chcú demokraciu, koniec islamistickej vlády a sekulárnu demokratickú republiku alebo podobný systém. Chcú tiež chrániť územnú celistvosť Iránu, čo je pre väčšinu Iráncov dôležité. Okrem toho chcú vládu, ktorá ukončí protiamerickú a protizápadnú zahraničnú politiku a nadviaže normálne vzťahy so svetom – vzťahy, ktoré by viedli k hospodárskemu rastu. Tieto požiadavky sú vzájomne prepojené. Amerika je zložitá mocnosť, ktorá vyvoláva množstvo rôznych pocitov. Klasický antiamerikanizmus z revolúcie v roku 1979 je teraz určite menšinovým názorom – zastáva ho možno 10 až 20 percent Iráncov, väčšinou medzi tými, ktorí naďalej podporujú režim. Iní vnímajú Ameriku pragmatickejšie.  Prezident Trump je v iránskych uliciach dosť populárny. Ľudia majú zmiešané pocity: v niektorých ohľadoch obdiv, ale aj realizmus – vnímajú Ameriku ako superveľmoc s vlastnými záujmami. Nie sú ani úplne proamerickí, ani reflexívne protiamerickí. Mnohí si zachovávajú určitú nádej. Trump povedal, že pomoc je na ceste, a ľudia si predstavujú, že by sa niečo mohlo stať. Ak neurobí nič – alebo ešte horšie, uzavrie s režimom dohodu –, budú sa, prirodzene, cítiť zradení.  Nie je však jasné, aký druh vojenskej akcie by mohol podniknúť. Akákoľvek pomoc by režimu uškodila, ale nie je jasné, ako priamo by pomohla protestujúcim. Tým, že podporil protesty, vystavil sa kritike, ak sľuby zostanú nesplnené. Uvidíme. Základňu režimu tvorí približne 10 až 15 percent populácie, to vieme povedať na základe výsledkov, ako je účasť kandidátov z radov zástancov tvrdej línie vo voľbách. Represie zahŕňajú rôzne bezpečnostné zložky: nielen Basídž, ale aj prvky IRGC (Iránskych revolučných gárd), políciu a rôzne skupiny napojené na mešity a náboženské organizácie. Často dostávajú podporu zo strany vlády a mobilizujú ich počas kríz.  Čo sa týka tvrdenia o irackých milíciách alebo iných zástupcoch – videl som videá a správy, ale nič potvrdené ani významné. Iránsky režim má zatiaľ dostatok domácich bezpečnostných síl, nemusí sa spoliehať na cudzincov. Tábor podporovateľov zahŕňa ľudí s priamymi alebo rodinnými väzbami na bezpečnostné sily a inštitúcie režimu – ľudí zamestnaných systémom alebo z neho profitujúcich.  Existujú aj skutoční ideologickí veriaci, často pôvodom z marginalizovanejšieho prostredia, ktorým sa počas uplynulých desaťročí vlády režimu darilo. Celkovo predstavujú asi 10 až 15 percent spoločnosti s rozdielmi medzi regiónmi: menej v oblastiach so sunnitskou väčšinou, kurdských regiónoch, na juhozápade v oblastiach s arabskou väčšinou, na pobreží Perzského zálivu a v častiach severu. Irán sa pod vedením Islamskej republiky hlboko zmenil. Stal sa jednou z najmenej nábožensky orientovaných – a dokonca aj protiislamských – spoločností v regióne, ak nie na svete. Mnohí sa odvrátili od islamu práve preto, že im ho vláda vnútila.  Prieskumy zo zahraničia by sa mali brať s opatrnosťou, ale tento trend je reálny. Mnohí sa stali ateistami alebo agnostikmi, niektorí sa pridali k novým kresťanským skupinám alebo prejavili záujem o staroveké zoroastriánske dedičstvo Iránu. Tento posun je rozsiahly. Nejde len o mestá. Irán je veľmi urbanizovaný, vidiek je teraz v menšine – iba 20 až 30 percent Iráncov žije na vidieku – a tento trend sekularizácie sa rozšíril na celoštátnej úrovni, hoci na niektorých miestach silnejšie ako inde. Je to celonárodný fenomén. Áno, v niektorých ohľadoch. Jedným zo symbolov odporu proti režimu je Molavi Abdolhamid, popredná sunnitská osobnosť v Iráne – v skutočnosti hlava tamojšieho sunnizmu. Ale širší problém s islamom je hlboký.  Po páde režimu – dúfajme – očakávam, že všetky náboženstvá a konfesie sa budú tešiť zdravšej existencii. Budú sa slobodne organizovať a duchovní, najmä tí, ktorí nepodporujú režim, budú mať viac normálneho politického priestoru.  Sunnitské oblasti sústredené v pohraničných regiónoch si takisto môžu za slobodnejších podmienok vybudovať silnejšie väzby s vonkajším svetom. Irán sa nakoniec stane rozmanitejšou spoločnosťou bez dominancie jedného náboženstva. Foto: Arash Azizi, súkromný archív Riziko chaosu alebo nového autoritárstva určite existuje. V Iraku vonkajšia invázia a debaathizácia rozložili starý štát, čo viedlo k rokom sektárskej občianskej vojny – hoci Irak nakoniec dosiahol formu demokracie so zvoleným parlamentom aj premiérom.  Iránci sa toho obávajú a snažia sa tomu vyhnúť. Režim dotlačil krajinu do tohto nebezpečného bodu. Pokojnejší demokratický prechod bol možný skôr, ale režim zablokoval slobodné voľby a reformy. Protesty dosiahli jednu zásadnú zmenu: režim v podstate prestal vynucovať povinné nosenie hidžábu, čo bolo priamym dôsledkom tohto hnutia. Ale väčší cieľ – zvrhnutie režimu – zlyhal pre hlavnú slabosť hnutia: nedostatok jednotného opozičného vedenia, ktoré by bolo bývalo schopné ponúknuť dôveryhodnú alternatívu a povzbudiť členov bezpečnostných síl prebehnúť na stranu protestujúcich, a neschopnosť organizovať sa v teréne.  Touto absenciou stále trpíme. Bez silného politického opozičného vedenia je zvrhnutie režimu stále ťažké. Áno, počet zabití je najvyšší od osemdesiatych rokov 20. storočia. Kľúčovým bodom je, že prezident v Islamskej republike má obmedzenú moc. Pezeškiján je v zásade lojálnym poručíkom ajatolláha Chameneího, ktorý kontroluje väčšinu moci.  Nedokázal splniť dôležité sľuby – ako napríklad zrušenie internetových obmedzení – ani zachrániť upadajúcu ekonomiku. V tomto období došlo aj k priamym útokom zo strany USA a Izraela, ktorým režim nedokázal zabrániť. Situácia sa teda po jeho zvolení zhoršila, nie zlepšila. Efekt „zhromaždenia okolo vlajky“ sme nevideli. Dokonca aj bývalý prezident Hasan Rúhání povedal, že ľudia sa zhromažďujú okolo krajiny, nie okolo vlajky. Režim mohol túto chvíľu využiť na posilnenie národnej solidarity a na preklenutie priepasti so spoločnosťou, ale nepodarilo sa mu to. Preto protesty pokračovali. Na úspech by potrebovali lepšiu organizáciu a vedenie. Kombinovaný tlak – protesty zdola a vonkajší tlak zvonku – však pravdepodobne povedie k zásadnej zmene v krajine. Táto zmena by mohla prísť kombináciou domácich protestov, vonkajších akcií a vnútornej dynamiky režimu. Protestujúci môžu dosiahnuť časť svojho cieľa, aj keď možno nie okamžite alebo presne takým spôsobom, ako dúfajú. Pomôžte nám šíriť hodnotné články a názory Prajete si vypočuť audioverziu článku? Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne. Pridajte sa k našim podporovateľom.