Štúdie o mikroplastoch a nanoplastoch v ľudskom tele čelia kritike

Mnohé tvrdenia vzbudzujú pochybnosti a ukazujú, že o pôsobení mikroplastov a nanoplastov v ľudskom tele vieme stále málo. Jednou zo sporných prác je štúdia o mikroplastoch v ľudskom mozgu. Zdroj: iStock.com/yucelyilmaz Od obdobia druhej polovice 20. storočia plasty doslova zaplavujú našu planétu a napriek snahám o ich obmedzenie ich produkcia a používanie neklesá. Podľa prognóz sa tento trend v prípade zachovania súčasného stavu do roku 2060 strojnásobí. O znečistení životného prostredia plastovým odpadom, ktorý sa časom rozpadá na miniatúrne čiastočky, niet pochýb. Mikroplasty a nanoplasty, ktoré sa dostávajú aj do vody (českí vedci ich v roku 2024 detegovali aj vo vzorkách vôd, ktoré odobrali z hĺbky 700 metrov pod povrchom) a potravín, tak putujú logicky aj do ľudského tela. To, aké sú ich dosahy na naše zdravie, vedci zatiaľ nevedia presne povedať. Viaceré štúdie uverejnené v posledných rokoch, ktoré hovorili o ukladaní mikroplastov a nanoplastov v rôznych častiach tela, teraz čelia kritike odborníkov. O niektorých sme písali aj na našom portáli VEDA NA DOSAH. O pochybnostiach vedcov informuje britský denník The Guardian v nedávno uverejnenom článku. Cituje viacerých vedcov, ktorí dôveryhodnosť štúdií spochybnili v kritickom článku v novembri 2025 publikovanom v magazíne Nature Medicine. Nedávna analýza uvádza 18 štúdií, ktoré vraj nezohľadnili skutočnosť, že niektoré faktory sa dajú ľahko zameniť so signálom, ktorý vydávajú bežné plasty, a môžu tak skresľovať výsledky meraní. Kritika sa týka predovšetkým prác, ktoré detegovali mikroplasty a nanoplasty v mozgu, semenníkoch, placente či tepnách. Kritici tvrdia, že sú „pravdepodobne výsledkom kontaminácie a falošne pozitívnych výsledkov“. Údajne nejde o podvod. Príčinu falošne pozitívnych výsledkov vidia skôr v honbe za čo najrýchlejším publikovaním výsledkov, pričom niekedy ide o vedecké skupiny „s limitovanou analytickou expertízou“. Toto podľa kritikov mohlo viesť „k unáhleným záverom a k občasnému prehliadaniu rutinných vedeckých kontrol“. Jednou zo sporných prác je štúdia, podľa ktorej sa v mozgu ľudí s priemerným vekom od 45 do 50 rokov našlo okolo 4 800 mikrogramov mikroplastov na gram hmotnosti mozgového tkaniva. O štúdii sme informovali aj na portáli VND. Tvrdenia spomínanej štúdie spochybnila skupina vedcov, medzi nimi aj Dušan Materić z Helmholtzovho Centra pre environmentálny výskum v Nemecku, v spomínanom liste z novembra 2025. Podľa vedcov „čelí metodologickým problémom, ako sú obmedzené kontroly kontaminácie a chýbajúce validačné kroky, ktoré môžu ovplyvniť spoľahlivosť uvádzaných koncentrácií“. Materić a jeho kolegovia prišli s iným vysvetlením nameraných hodnôt. Podľa nich by mohla byť stúpajúca úroveň obezity vysvetlením pre trend uvedený v štúdii. „Je známe, že tuk vytvára falošne pozitívne výsledky pre polyetylén. Mozog obsahuje (približne) 60 percent tuku.“ Mozog je druhou najväčšou zásobárňou lipidov v tele a jeho pyrolýzne produkty sú chemicky takmer nerozoznateľné od polyetylénu. Bez dôkladnej prípravy vzorky tak môže dôjsť k falošne pozitívnej detekcii polyetylénu. Dotknutí vedci na to reagujú. Profesor Matthew Campen, hlavný autor spomínanej štúdie o mozgu, pre denník The Guardian uviedol: „Všeobecne sa nachádzame v počiatočnom štádiu snáh o pochopenie potenciálneho vplyvu MNP (mikroplastov a nanoplastov, pozn. red.) na ľudské zdravie a neexistuje žiadny návod, ako to urobiť. Väčšina kritiky zameranej na doterajšiu prácu (t. j. z nášho laboratória a iných) bola založená na domnienkach a nebola podložená skutočnými údajmi.“ „Uznali sme, že existuje mnoho možností na zlepšenie a zdokonalenie, a snažíme sa vynaložiť naše obmedzené zdroje na vytvorenie lepších testov a údajov namiesto toho, aby sme sa stále zapájali do dialógu,“ dodal Campen. Mikroplasty a nanoplasty sú dnes všadeprítomné. To, v akom množstve sa nachádzajú v ľudskom organizme, zatiaľ presne nevieme. Zdroj: iStock/wildpixel Nejde pritom len o vyššie uvedenú štúdiu o mikroplastoch v mozgu. Tieň podozrenia z nedôveryhodnosti padá podľa denníka The Guardian aj na iné štúdie. Jedna z nich hovorí, že pacienti, u ktorých boli objavené mikroplasty a nanoplasty v karotickej artérii, krčnej tepne, majú zvýšené riziko infarktu a mozgovej mŕtvice. Sporná je podľa kritikov skutočnosť, že vedci neodobrali slepé vzorky slúžiace na kontrolu pozadia meraní. Iná štúdia uvádzala prítomnosť mikroplastov a nanoplastov v semenníkoch, „čo poukazuje na všadeprítomnosť mikroplastov v mužskom reprodukčnom systéme“. Podľa iných vedcov však „použitý analytický prístup nie je dostatočne spoľahlivý na to, aby podporil tieto tvrdenia“. Ďalšie sporné štúdie hovoria o plastových časticiach v krvi – v oboch prípadoch sa vedci voči kritike ohradili – a ďalšia štúdia o ich detekcii v tepnách. Výsledky štúdie, podľa ktorej vedci namerali 10 000 nanoplastových častíc na liter balenej vody, kritici označili za „zásadne nedôveryhodné“, voči čomu sa príslušní vedci ohradili. Podľa chemika Rogera Kuhlmana nastolené pochybnosti „nás nútia prehodnotiť všetko, čo si myslíme, že vieme o mikroplastoch v ľudskom tele. Ukazuje sa, že toho nie je veľa. Mnohí výskumníci robia mimoriadne tvrdenia, neposkytujú však ani bežné dôkazy“. Analytická chémia má už dlho zavedené postupy týkajúce sa toho, ako analyzovať vzorky, hoci špeciálne pre mikroplasty a nanoplasty ešte neexistujú, povedal Dr. Frederic Béen z Vrije Universiteit Amsterdam: „Aj naďalej však existuje značný počet štúdií, v ktorých sa v potrebnom rozsahu nedodržiavali ani štandardizované a všeobecne akceptované laboratórne postupy.“ Medzi opatreniami sa spomínajú postupy, ktoré majú zamedziť kontaminácii pozadia, slepé vzorky či opakované merania. Jedna z metód využívaná na meranie objemu mikroplastov a nanoplastov vo vzorke, ktorá čelí kritike, je kombinovaná analytická metóda známa ako pyrolýza-plynová chromatografia-hmotnostná spektrometria (Py-GC-MS). „V súčasnosti nie je vhodnou technikou na identifikáciu polyetylénu alebo PVC pre pretrvávajúce interferencie,“ konštatovala štúdia z januára 2025 pod vedením Dr. Cassandry Rauertovej, environmentálnej chemičky z University of Queensland v Austrálii. Pretrvávajúce interferencie sú látky, ktoré zostanú vo vzorke aj po jej spracovaní a pri analýze vytvárajú signály nerozoznateľné od mikroplastov alebo sú im veľmi podobné. Ako metóda funguje? Py-GC-MS začína pyrolýzou vzorky – jej zahrievaním až do odparenia. Výpary potom prechádzajú cez trubice plynového chromatografu, ktorý oddeľuje menšie molekuly od väčších. Nakoniec hmotnostný spektrometer identifikuje molekuly na základe ich hmotnosti. Aj tuky však môžu vytvárať molekuly podobné molekulám vo výparoch z polyetylénu a PVC. Vzorky sa preto pred analýzou musia upraviť, aby neboli prítomné látky, ktoré môžu spôsobiť falošne pozitívny výsledok na mikroplasty a nanoplasty. Rauertová uvádza 18 štúdií, ktoré toto nezohľadnili. Podľa odborníkov je dôležité zlepšiť kvalitu meraní. Nekvalitné dôkazy sú „nezodpovedné“ a môžu viesť k šíreniu paniky, uviedla Rauertová. „Zodpovednosťou vedcov je podávať spoľahlivé vedecké informácie, aby zbytočne nevyvolávali strach v radoch širokej verejnosti.“ Na strachu potom zarábajú podvodníci ponúkajúci rôzne terapie na odstránenie mikroplastov a nanoplastov z organizmu, pričom cena sa dokáže vyšplhať aj na viac ako 10 000 eur. Tieto zákroky nemajú žiadny vedecký základ a môže sa nimi do tela dostať ešte viac plastov v závislosti od použitých pomôcok. Dobrou správou podľa Béena je, že analytická práca s využitím viacerých techník sa rýchlo zlepšuje: „Myslím si, že existuje čoraz menej pochybností o tom, že sa mikroplasty a nanoplasty nachádzajú v tkanivách. Výzva spočíva aj naďalej v tom, o aké množstvo alebo objem presne ide. Myslím si však, že táto nepresnosť sa zmenšuje.“ chorobamikroplastymozogodpadplastypotravinyvodavýskum 7. novembra 2025 | René Beláček 23. novembra 2023 | VEDA NA DOSAH 5. novembra 2023 | VEDA NA DOSAH