Už ani jedna zabitá žena! Ibaže by to na Slovensku bolo inak

Študent gymnázia v Spišskej Starej Vsi presne pred rokom vošiel do školy a taktickým nožom dobodal dve ženy: pedagogičku Máriu a spolužiačku Alenu. Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N. Autorka je sociálna poradkyňa a analytička Ostali sme v šoku nielen z toho, čo sa udialo. Táto vražda taktiež odhalila, aký slabý je náš, slovenský systém ochrany žien, ktoré čelia násiliu a vyhrážkam. Ako dlho ním môžu suroví ľudia beztrestne a bez väčších problémov prechádzať. Aké je ľahké v ňom vynechať niektoré kroky a oslabiť tak ochranu. Ako sa dá v úradných papieroch „točiť“ slovami tak, aby situácia vyznievala inak, menej nebezpečne, než je realita. Ako dlho to všetko trvá – od nahlásenia, že sa vám môže niečo stať, po reálnu ochranu. Sú to aj mesiace. Verejná reakcia sa vtedy obmedzila na zdesenie a prejavy sústrasti. Zamrzli sme v tej hrôze. Akoby nám niečo chýbalo k tomu, aby sa spustil tlak, aby nastal moment kolektívneho precitnutia, keď všetkým (alebo aspoň mnohým) dôjde, že to, čo sa stalo, nie je nejaká individuálna tragédia. Príbeh z jednej školy. Že jej predchádzalo množstvo varovných signálov. Že inštitúcie „vedeli“, mohli predvídať a tomu celému sa dalo zabrániť. Iste, počas roka prebehlo niekoľko tlačových besied, vydalo sa pár tlačových správ, ministri (po jednom – po dvoch, nikdy nie viac) uistili verejnosť, že robia, čo môžu. Hovorili o nových sieťach poradcov, o vydaní metodických materiálov, o väčšej podpore organizácií, o pevnejších informačných sieťach vo svojich rezortoch. Štát, teda ministri v oblekoch, však neodpovedali na základnú otázku: Čo sa zmení v systéme? Čo bude iné, keď sa aj ja dostanem hneď zajtra do situácie, v ktorej sa budem báť? Čím ma ochránite viac, než ste to urobili pre Máriu a Alenu? Bolo určite chybou, že tá otázka nezaznela z ulice a ostala zavretá v odborných kuloároch a pracovných skupinách. Nie sme predsa jedinou krajinou, kde ženy čelia násiliu. Keď sa téma násilia a nenávisti stane verejnou