Môže kontrola USA nad Grónskom ohroziť výskum zmeny klímy?

Grónsko je kľúčové pre výskum klímy, pretože jeho ľad uchováva záznamy o atmosfére Zeme desiatky tisíc rokov dozadu. Grónsko je najväčší ostrov sveta s rozlohou viac než 2,1 milióna km². Žije na ňom len asi 56-tisíc obyvateľov, prevažne Inuitov. Ostrov je kľúčový pre výskum klímy, pretože jeho ľad uchováva záznamy o atmosfére Zeme desiatky tisíc rokov dozadu. Ilustračný obrázok s grónskou vlajkou. Zdroj: iStock.com/SteveAllenPhoto Grónsko dnes nestojí len medzi veľmocami, ale aj medzi stabilnou klímou a globálnou krízou. To, kto bude mať nad ostrovom kontrolu, môže rozhodnúť o tom, ako dobre porozumieme topeniu ľadovcov a rastu hladín morí. V hre nie je len politika, ale i budúcnosť celej planéty. Tridsaťminútová prechádzka cez newyorský Central Park delí Trump Tower od Amerického prírodovedného múzea. Keby sa americký prezident niekedy ocitol v jeho sálach, mohol by vidieť meteorit z Cape Yorku – 58-tonovú masu železa privezenú zo severozápadného Grónska. V roku 1897 ho tam získal polárny bádateľ Robert Peary s pomocou miestnych Inuitov a následne ho predal do USA. Celé stáročia pred dánskou kolonizáciou používali obyvatelia Grónska úlomky tohto meteoritu ako prírodný zdroj železa na výrobu nástrojov a loveckých zbraní. Peary tento cenný zdroj vyňal spod miestnej kontroly a predal ho za sumu, ktorá by dnes zodpovedala asi 1,5 milióna dolárov – obchod bol výhodný najmä pre jednu stranu. Príbeh meteoritu je pripomienkou, ako ľahko môžu veľmoci obrať malé spoločenstvá o ich prírodné bohatstvo. Donald Trump dnes nehľadí na meteorit, ale na omnoho väčšiu korisť. Jeho opakované výroky o tom, že by Spojené štáty mali získať kontrolu nad Grónskom, a to dokonca aj silou, znamenajú zásadný posun od diplomacie k politike moci. Nešlo by len o geopolitiku, ale aj i obrovskú ranu pre vedu. Grónsko je síce autonómne, no v oblasti obrany a zahraničnej politiky patrí pod Dánsko a tým aj do NATO. Prístup k jeho územiu a vodám je prísne regulovaný povoleniami, ktoré určujú, kto a kde môže vykonávať výskum. Práve tento systém umožnil desaťročia otvorenej medzinárodnej spolupráce. Americkí i európski vedci v Grónsku vŕtali hlboké ľadové jadrá, ktoré odhalili vzťah medzi oxidom uhličitým a teplotou, alebo lietali v misiách NASA mapujúcich terén pod ľadovým príkrovom. Vďaka týmto dátam v súčasnosti vieme, ako rýchlo sa mení klíma. A tiež vieme, čo nás čaká, ak k zastaveniu otepľovania nedôjde. Robert Peary s fragmentom meteoritu Ahnighito z Cape Yorku. Zdroj: Wikimedia Commons Asi 80 percent Grónska pokrýva obrovský ľadovec. Keby sa celý roztopil, hladina svetových oceánov by stúpla o sedem metrov, čo je približne výška dvojposchodového domu. Už dnes sa topí čoraz rýchlejšie a do severného Atlantiku uvoľňuje obrovské množstvá sladkej vody, ktoré môžu narušiť kľúčový systém oceánskych prúdov AMOC a tým i klímu celej severnej pologule. Premiestňovanie vody má totiž najväčší vplyv na posun rotačného pólu Zeme, o čom sme písali aj na našom portáli VEDA NA DOSAH. Zvyšných 20 percent ostrova má rozlohu približne ako Nemecko a ukrýva bohaté zásoby nerastov. Nejde však primárne o uhlie či ropu – tie sú drahé alebo sa vôbec nenašli významné ropné polia –, ale o tzv. kritické suroviny potrebné pre veterné turbíny, batérie elektromobilov a ďalšie zelené technológie. Grónsko tak môže zohrávať kľúčovú úlohu v prechode sveta na čistú energiu. Masívne presuny vody z Grónska do oceánov sú také veľké, že mierne menia os rotácie Zeme a dokonca aj dĺžku dňa, hoci zatiaľ len o zlomky milisekúnd. Obrázok ukazuje západné pobrežie Grónska z vtáčej perspektívy. Zdroj: iStock.com/Delpixart Trump však o klimatológiu a zelenú transformáciu nejaví veľký záujem. USA už druhýkrát vystupujú z Parížskej klimatickej dohody a v roku 2026 oznámili aj odchod z Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), hlavného svetového orgánu hodnotiaceho klimatické zmeny. V jeho vyjadreniach o Grónsku dominuje rétorika bezpečnosti a nerastov, nie však otázka výskumu klímy. Spojené štáty už pritom majú podľa obrannej dohody medzi Grónskom a Dánskom z roku 1951 na severe ostrova vojenskú základňu Pituffik, zameranú najmä na vesmírne aktivity. Dohody v rámci NATO umožňujú jej rozšírenie, ak by to bolo potrebné. Snaha získať Grónsko mimo aliancie by však narušila existujúce dohody a vedcov z celého sveta by mohla odstaviť od jedného z najdôležitejších miest klimatického výskumu. Na rozdiel od Antarktídy, ktorú chráni medzinárodná zmluva, alebo Svalbardu, ktorý je otvorený desiatkam krajín, Grónsko nemá právny rámec garantujúci vedecký prístup. Jeho otvorenosť závisí len od politickej stability a tá by mohla byť ohrozená cudzou kontrolou. Ak má Grónsko zostať miestom mieru, vedy a udržateľného rozvoja, jeho budúcnosť musí zostať v rukách Grónčanov a Dánska. Prístup k ostrovu by mal slúžiť spoločnému dobru – ochrane klímy, rozvoju čistej energie a poznaniu planéty. Meteorit z Cape Yorku, ktorý dnes leží v newyorskom múzeu, je tichým varovaním: to, čo sa raz odvezie preč, sa len ťažko získava späť. A tentoraz by nešlo o kus železa, ale o kľúč k budúcnosti našej planéty. Zdroj: Johnsonová, E. 2018. The Cape York Meteorite – Making an Impact on Greenland, NASA, Nature, VND 2026ekológiaklímaklimatické zmenypolitikaZem 12. januára 2026 | Zuzana Šulák Hergovitsová 4. decembra 2025 | René Beláček 6. augusta 2023 | Kristína Benkovičová