Hollywood ju najprv vysmial. Bejby z Hriešneho tanca skutočne existovala, do filmu prepašovala posolstvá

Film poznajú celé generácie a stala sa z neho kultová záležitosť. „Bejby nebude sedieť v kúte," povestnú hlášku z filmu Hriešny tanec pozná zrejme každý bez ohľadu na to, že film sa natáčal takmer pred 40 rokmi. Málokto však možno tuší, že príbeh mladého dievčaťa z dobrej rodiny a pohľadného tanečníka z horších pomerov nebol len výmysel scenáristov. Scenár k filmu vychádzajúci z jej ozajstného života sa Eleanor Bergstein pokúsila pretlačiť v Hollywoode. Rovnako ako filmová Bejby bola podceňovaná, ale napokon všetkým dokázala, ako hlboko sa mýlili.  Eleanor Bergstein vyrastala v New Yorku v 50. rokoch a tanec milovala. S rodičmi mali dohodu, že pokiaľ bude zo školy nosiť dobré známky, bude môcť aj tancovať, a tak sa aj stalo. Tesné spoločenské tance ako z filmu sa učila tancovať v pivniciach Brooklynu. Práve jej ranné spomienky z tohto obdobia ju priviedli k myšlienke napísať filmový scenár. Spojila v ňom aj ďalšie skutočnosti - od prezývky Bejby, ktorou ju častoval vlastný otec, až po rodinné dovolenky v letoviskách Catskills. Príspevok, ktorý zdieľa Fashion Meets Music Collective (@fmmcollective) Židovské rodiny z New Yorku prichádzali na prázdniny presne do stredísk, ktoré sa objavili aj v Hriešnom tanci. Aj jej otec bol lekár a Eleanor vzdelaná idealistická mladá dáma. Už tam si všimla kontrast medzi slušným svetom ubytovaných hostí a tým slobodným rezortných zamestnancov. Po večeroch sa stretávali a tancovali, v tej chvíli sa stratili všetky spoločenské rozdiely medzi nimi. Šlo len o tanec, o pohľad jeden na druhého. „Do Catskills sme prišli, keď som mala 12 alebo 13 rokov. Milovala som tanec. Bejby ma volali až do mojich 21 rokov. Vo filme je veľa vecí z môjho života - moja rodina, pocit z rezortu, ktorý som mala, keď som sledovala tanečné štúdio. Zvyšok sú moje predstavy," spomínala dnes už 87-ročná Eleanor. Do rezortu sa po rokoch vrátila opäť, aby sa pozhovárala s tanečníkmi a inštruktormi a spoznala ich pohľad na tú dobu. Po premiére dostávala desiatky listov od žien, ktoré sa vo filme našli a chceli vedieť, či nešlo náhodou o ne. Všetky musela sklamať. Rovnako aj tých, ktorí sa pýtali na osud Johnyho. Hotový scenár aj s hudbou Eleanor najprv poslala do všetkých štúdii v Hollywoode, všetky ju vysmiali a odmietli. Muži s cigarami v rukách za jedným stolom označili jej film za „hlúpy, príliš detinský a že sa nikomu nemôže páčiť."