O filme Štúr / Diváčky možno budú spokojné, ale kedy vznikne film o Štúrovi, ktorý osloví aj mužov?

Očakávania boli veľké. Veď je hanba, že ešte nevznikol silný film o Štúrovi, ak teda nerátame televízny seriál Štúrovci zo začiatku deväťdesiatych rokov. Očakávania boli v tom smere veľké, že hádam konečne splatíme tento filmový dlh voči Štúrovi. No ukazuje sa, že je to najmä film o Adele Ostrolúckej, Štúr je tam síce dôležitá postava, ale najmä v tom zmysle, že práve on mohol zmeniť nenaplnený a utrápený život pôvabnej vzdelanej ženy, ktorá nechcela byť iba manželkou a matkou. Mohlo to byť intelektuálne silné partnerstvo, Adela by v ňom dostala krídla, ale nešlo to. A nie iba preto, že ona bola žena z bohatej uhorskej šľachty a on vzdelaný, no nemajetný muž, nearistokrat. Pán nemal záujem, lebo povinnosti a záväzky voči národu. Jednoducho nedostupný muž. O to viac milovaný. Tak nám to ukazuje film. Náladou, teda kostýmami, interiérmi aj exteriérmi, kamerou i hudbou, je film pôsobivý. Je to filmársky zručne urobené. Dlho som mala pocit, že sa pozerám film na námet románu Jane Austenovej. Tá znudená slečna, jej dlhé a tvrdohlavé odmietanie svadby, poníženie pytača. Ona má pýchu, on predsudky voči ženám z jej vrstiev. A príde kľúčová scéna, Štúr pokorí pyšnú Adelu vyťahujúcu sa svojimi hudobnými schopnosťami (pripomína Emmu z románu Jane Austenovej) pred svojou švagrinou, ktorá ako žena a matka nemôže vysedávať pri klavíri celé hodiny ani si nemôže dovoliť excelentných učiteľov klavíra. Adela je pokorená, ale zjavne našla muža, do ktorého sa dokáže zamilovať. A je to moderná žena, nehľadí na okolnosti a spoločenské bariéry, stojí o tento vzťah, bojuje o svoju lásku. Divák sa vlastne na Štúra aj hnevá, že nemá voči túžbe mladej ženy väčšiu empatiu, že jej iba poblázni hlavu a potom je k jej citom zdržanlivý. Akoby on nemal dosť odvahy. Dokonca ani na bozk si netrúfne, hoci jej pery sú mu ponúknuté. V tomto je film zdržanlivejší ako ten zo staršieho televízneho seriálu o štúrovcoch. Mám v pamäti uloženú scénu vášnivých bozkov a objatí Ľudevíta a Adely. Ale zase je v tomto filme niečo iné. Kontrast Adelinho nudného života bez milého a bez milenca so životom slúžky, ktorá si naplno užíva všade, kde sa dá, so svojím frajerom a chce kúsok takejto telesnej lásky dopriať aj svojej panej. Presviedča ju, aby nemala zbytočné zábrany, a vymyslí lesť. A tak je tu aj jedna veľmi bizarná scéna, ktorá svedčí skôr o divokej fantázii autorky filmu Mariany Čengel Solčanskej, ale chýba jej cit pre mieru a realitu. A niektoré veci do romantického filmu ani nepatria. Štúr v tom filme nepôsobí dojmom silného muža, vodcu, ktorý dokáže hýbať dejinami. Aj to, ako Lukáš Pelč hrá Štúra, je trochu nuda, hoci vonkajškovo všetko spĺňa, je vysoký, má hnedé vlasy a charakteristické fúzy a bradu. Ale nemagnetizuje vás. Vo filme vidíme aj zlomové momenty našich dejín v 19. storočí, ale je to len dramatické pozadie ľúbostného príbehu, košútovská revolúcia aj boj slovenských dobrovoľníkov sú vo veľkej skratke. Podobne je odbavená aj scéna vzniku Žiadostí slovenského národa. Muži sú akoby v extáze a vykrikujú, čo všetko by Slováci chceli. Dosť školometská, hoci výtvarne krásna je aj ikonická scéna – Štúr, Hurban a Hodža u poloslepého Jána Hollého. Hoci oceniť možno to, že vo filme je dôraz na Štúrov urputný a vizionársky zápas o slovenčinu ako kodifikovaný jazyk, ktorý budú používať aj evanjelici, aj katolíci a ktorý bude spájať národ. Sú tu aj hádky s katolíckymi jazykovedcami, najmä Štúra s Hattalom, ktoré ukončí rázny ženský hlas. Chlapi potom skrotnú a začnú vecne robiť jazykovú reformu. Autorka sa rozhodla najmä pre romantizujúci pohľad na Štúra, ktorý sa pre národ vzdal aj lásky k žene alebo akoby sa tej rozhodnej Adely aj zľakol. A tak mladá žena umiera na suchoty aj na trápenie z nenaplnenej lásky. Až po jej smrti Štúr akoby precitol, a tak je tu jedna gýčová scéna. Štúr beží za mŕtvou milou, strháva veku z truhly... Nuž. Zúfalý vodca národa s milovanou mŕtvou ženou. Láska až za hrob. Trochu som sa obávala, či autorka, ktorá natočila aj prvý slovenský lesbický film Slúžka, sa nezačne hrať s motívom Štúrovej homosexuality. Nie je to čisto bulvárna vec, špekulovali o tom aj vedecké kapacity a aj túto tému spomenul významný maďarský historik József Demmel vo svojej mimoriadne zaujímavej knihe Ľudovít Štúr, ktorá vyšla pred desiatimi rokmi a veľmi zarezonovala na Slovensku. Lajos Kossuth v podaní Petra Oszlíka. Foto: Cinemart.sk Demmel píše, že Štúrov súkromný život nie je vôbec prebádaný a vlastne ani nevieme, čo bolo za jeho odmietnutím ženby. Možno by sa to celé ukázalo v úplne inom kontexte, keby sme si dokázali vyjasniť, či išlo o hlboké presvedčenie, dobrovoľnú askézu alebo vynútené riešenie, ktorého cieľom bolo zakryť, potlačiť spoločnosťou neakceptované sexuálne správanie. Ale žiadne odhalenie sa v Demmlovej knihe nekonalo. Historik poctivo preskúmal rôzne zdroje a dospel k názoru, že neexistujú také pramene, na základe ktorých by sa dala uzavrieť otázka Štúrovej sexuálnej orientácie. Preto by bolo nefér, keby sa film hral s touto témou, ale Mariana Čengel Solčanská nemala zjavne ambíciu ničiť národné mýty. Preto film postavila na Štúrovom vzťahu s Adelou Ostrolúckou. Pripomeňme, že Demmel skúmal aj tento vzťah a hľadal zdroje, ktoré by o ňom svedčili. Zistil, že medzi Štúrom a rodinou Ostrolúckych naozaj boli silné väzby, spájala ich príslušnosť k evanjelickej cirkvi, ako aj vernosť cisárovi v revolučných rokoch. Časť rodiny vedela aj po slovensky a priznávala slovanský pôvod svojho rodu. Adelin brat bol v Prešporku aj členom Štúrovej Spoločnosti česko-slovenskej, ale neznamená to, že by sa rodina hlásila k slovenskému etniku. Doma komunikovali po latinsky, po nemecky a v ich knižnici dominovali maďarské knihy, priklonili sa napokon jasne k maďarskému národu. Ale v pamäti príbuzných bolo uložené, že Štúr naozaj niekedy v rokoch 1851 a 1852 doučoval slečnu Adelu slovenčinu (Štúr občas riešil svoje finančné problémy tým, že bol domácim učiteľom v bohatých rodinách). Našiel sa aj list, kde sa Adela Ostrolúcka raz zmienila o tom, že sa so Štúrom zhodli „v istých politických otázkach“. Špekulovalo sa aj o tom, že Štúr dostal od rodiny ponuku, aby si zobral Adelu, keďže už bolo vysoké riziko, že ostane nevydatá a že jej rodina mu hodlala zabezpečiť dobré miesto, ktoré on odmietol. Nechcel sa takto viazať. Ale aj na túto hypotézu chýbajú silné dôkazy. Podľa Demmela vôbec nie je isté, či Štúr prechovával k tejto žene ľúbostný cit. Nenašiel dôveryhodné svedectvá, neexistujú žiadne listy či denníky. Iba jedna Štúrova báseň po smrti Adely, ktorá však nehovorí o jeho citoch, bola to skôr zdvorilosť určená smútiacej rodine. Podľa Demmela je silnejšie podložený dôkazmi Štúrov vzťah k Marii Pospíšilovej, ktorú spoznal v Hradci Králové. Po návrate od Pospíšilovcov Štúr v liste jej bratovi priznal, že mu Marie „uniesla dosavadní pokoj srdce“. Ale tento príbeh je taký obyčajnejší. Žiadne zámky, znudené aristokratky, iba žena, ktorú Štúr opísal ako vlasteneckú, dobrosrdečnú, milostnú a skromnú. Jeho zrieknutie sa lásky k Marii bolo jednoduché. Napísal dve básničky, v ktorých milej odkázal, že je koniec a treba zabudnúť. Marie sa potom vydala za nemeckého lekára a mala šestnásť detí. Žiadna melodráma. Ale práve príbeh lásky Adely a Ľudovíta je mocnou slovenskou legendou. A Mariana Čengel Solčanská sa vo filme aj priznáva k tomu, že jej film stojí na legende, ktorej sme uverili. Jednoducho chceme veriť tomu, že Štúrova charizma bola taká silná, že priťahovala nielen slovenských študentov, aby pracovali pilne pre národ, ale účinkovala aj na urodzené ženy. Podobný príbeh sa spája aj so Štefánikom, o ktorého lásku húževnato bojovalo niekoľko žien. Napokon sa stihol pred tragickou smrťou iba zasnúbiť a jeho vyvolená bola mladučká talianska markíza z vplyvnej aristokratickej rodiny, ktorá mu ostala verná aj po jeho smrti. To je dôstojný príbeh pre legendu, akou Štefánik je. Ale v jeho prípade je aj dostatok dôkazov o jeho vzťahoch. Asi tieto príbehy o veľkej príťažlivosti našich národných hrdinov potrebujeme. A o to viac si potom vážime ich obetu – Štúr sa zrejme len kvôli službe národu celkom vzdal ženby a Štefánik aj svoje angažovanie sa za vznik nového štátu dlho odkladal svadbu a ani sa jej nedožil. Otázka je, či by mohol byť úspešný film o Štúrovi, aj keď by v ňom nebol ústrednou témou jeho ľúbostný život. Bol by nezaujímavý film o mužovi, ktorý založí spoločenstvo mladých mužov, žiada od nich askézu a obetu pre národ? Uvedomujúc si, že bez tej obety národ možno zahynie. Že je to už všetko na hrane, ale ak všetci napnú sily, vzdajú sa iných životných radostí a starostí, upnú sa na jednu vec, možno veci zvrátia. Možno národ zachránia. Najprv sa touto ideou všetci nadchnú, no potom jeden po druhom vstupujú do manželstva, niektorí píšu milostné verše, niektorí sa odtiahnu a usadia, ale nejeden dokáže obetavo slúžiť národu aj popri svojej rodine a s podporou svojich obetavých žien. Štúr tými ženáčmi najprv pohŕdal, ale Demmel píše, že postupne aj on menil názor a niektorým už potom k svadbe aj zagratuloval. Štúr, Hurban, Hodža. Štúra hral Lukáš Pelč, Hurbana Richard Autner, Hodžu Martin Pallay. Foto: Cinemart.sk Štúrovi sa rozpadla téza, že tí najlepší bojovníci za národ musia ostať slobodní, aj v prípade Hurbana sa ukázalo, že pekná rodina môže byť silnou oporou aj vzpruhou. A potom je tu ten paradox, ktorý vidíme aj v tomto novom filme. Ľudovít, ktorý odmieta rodinný život, sa v porevolučných rokoch po smrti brata Karola obetavo stará o jeho ženu a sedem detí. Pritom – ako píše Demmel – možno sa mohol tejto povinnosti aj vyhnúť, švagriná bola z dobre zabezpečenej modranskej rodiny a dostávala po smrti muža podporu aj od miestnych evanjelikov. Ale Ľudovít sa tejto povinnosti zodpovedne ujal. Záver filmu je už taká povinná jazda. Pôsobivé pohľady na prírodu okolo Modry, krásna hudba, vidíme osamelého muža s flintou chystajúceho sa preskočiť jarok. Padne výstrel, vieme svoje. No vidíme aj bolestivé umieranie v modranskom domove, veľmi naturalistické. Ale nebol