A teraz si vás všetkých kúpime. USA dostali, čo chceli. Najprv však s nimi poriadne vypiekli Japonci

Západný svet sa rád vidí ako nositeľ hodnôt, transparentnosti a morálnej nadradenosti. Keď však ide o moc, prestíž a veľké peniaze, aj tieto ideály sa dokážu rýchlo ohnúť. Príbehy zo zákulisia olympijského hnutia ukazujú, že morálne zlyhania nie sú výsadou „iných“ civilizácií – sú univerzálnou súčasťou aj toho systému, ktorý sa tvári vznešene. Tento text vznikol ako súčasť nášho seriálu k blížiacim sa zimným olympijským hrám 2026 v Miláne. Keď Nagano porazilo Salt Lake City v boji o zimné olympijské hry 1998, výsledok sa oficiálne vysvetľoval „lepšou víziou“ a tiež „japonskou precíznosťou“. Neoficiálne však všetci vedeli, že Japonci pochopili pravidlá hry lepšie než ktokoľvek pred nimi. Fakty, ktoré sa dostali na verejnosť roky neskôr, sú neúprosné: Nagano minulo viac než 24 miliónov dolárov len na samotnú kandidatúru. V rámci tejto horobilnej sumy však čnejú niektoré položky, nad ktorými môžete buď plakať alebo sa smiať. Trebárs štyri a pol milióna dolárov putovalo len na zábavu pre rozmarných členov Medzinárodného olympijského výboru (MOV), ktorí neskôr hlasovali o dejisku Hier v roku 1998. Viac ako pol milióna sa minulo na darčeky, objednali sa stovky luxusných pobytov, večerí, výletov, „kultúrnych programov“ a všakovakých iných „benefitov“. Pol milióna, to znamenalo v priemerne približne 5 700 dolárov na jedného člena MOV. Limit darov bol však v tom čase podľa pravidiel 200 dolárov na hlavu. Ani počas samotného zasadnutia MOV v roku 1991 v Birminghame v Anglicku, kde sa vyberalo hostiteľské mesto, Japonci neviedli žiadne vyúčtovanie o tom, ako sa použilo približne 776-tisíc dolárov. Krátko po tomto diplomatickom víťazstve sa začali dokonca šíriť fámy o tom, že funkcionárom z rôznych krajín boli poskytnuté drahé umelecké diela, elektronika i gejše – na nalievanie saké a tanec. No keď niečo Japonci robia, spravia to „precízne“. Aby sa nikto nikdy viac nepýtal, kam peniaze putovali, spálili 90 plných krabíc dokumentov, ktoré by ich mohli usvedčiť z nečestných praktík. Pritom ich povinnosťou bolo minimálne päť rokov strážiť ich nedotknuté. Inak povedané, toto už nebola pohostinnosť. To bol rozpočet paralelnej diplomacie, v ktorej sa hlas člena MOV stal akousi menou. Napokon, japonské úrady neskôr priznali, že časť výdavkov bola „neprimeraná“ a „zatajovaná pred verejnosťou“. Zničené záznamy „pravdepodobne obsahovali veľa tajomstiev a osobných informácií súvisiacich s MOV. Ak by sa dokumenty uchovali, mohlo by to viesť k problémom,“ uviedol aj jeden z členov vyšetrovacej komisie. Zároveň potvrdil, že funkcionárom „bola ponúknutá nelegitímna a nadmerná úroveň pohostinnosti“, ktorú bolo potrebné pred občanmi Nagana utajiť. „Japonci si to kúpili. Okradli nás,“ hromžil senátor Orrin Hatch, republikán z Utahu. A hoci mal pravdu, nikto nebol potrestaný. Nikto z MOV neodstúpil. Nikto sa nikdy neospravedlnil. Nagano vyhralo a ostatnému svetu vyslalo jasný signál: ak chcete olympiádu, nestačí mať štadióny, musíte mať aj darčeky. Dodnes koluje jeden príbeh o tom, ako v roku 1991 zvíťazila kandidatúra Nagana nad Salt Lake City. Je o tom, že Japonci údajne v deň hlasovania darovali členom MOV drahé videokamery, zatiaľ čo Američania rozdali len jednorazové fotoaparáty. A tak sa po prehre s Naganom v Salt Lake City akoby rozhodli, že nabudúce už ani oni nebudú naivní. Nebudú veriť, že rozhodujú ideály. Nebudú sa tváriť, že hlasovanie MOV je čisté. A tak začali robiť to, čo robili všetci. Len systematickejšie. Úplatky neboli jednorazové. Boli rozvrhnuté, personalizované a cielené. Tentoraz šlo o štipendiá pre deti členov MOV. Zdravotnú starostlivosť pre rodinných príslušníkov, bývanie v USA, hotovosť maskovanú za „pomoc“, či rôzne pracovné pozície. Ale trebárs aj let s konžským členom MOV na svadbu do Kanady, či vynaloženie viac ako 100-tisíc dolárov na to, aby dcéra kamerunského člena MOV bývala v luxusnom byte v Bethesde v Marylande a študovala na Americkej univerzite. A samozrejme, luxusné darčeky nemohli chýbať ani v tomto prípade. Zbrane, hudobné nástroje, elektronika a všakovaké „VIP zážitky“. Perličkou zostáva, že dcéra vplyvného kórejského člena MOV si mohla – sťa by koncertná klaviristka – zahrať s utahským symfonickým orchestrom. Celková suma presiahla milión dolárov. Salt Lake City získalo Hry v roku 1995 počas emotívneho ceremoniálu v Budapešti, kde zdolalo konkurentov z Kanady, Švédska i Švajčiarska. Jeho zákulisná hra vyplávala na povrch o tri roky neskôr, keď sa do rúk reportéra Chrisa Vanocura z televízie KTVX dostala kópia listu opisujúceho platenie školného. Tu však prichádzame k paradoxu tohto príbehu – Salt Lake City míňalo giganticky menej než Nagano, ale doplatilo na to oveľa viac. Pretože si viedlo záznamy. Pretože fungovalo v americkom právnom prostredí. Pretože sa ocitlo v ére médií, ktoré sa už nespoliehali len na oficiálne tlačové správy. Aj kanadský člen MOV Dick Pound, ktorý viedol vyšetrovanie, bol zaskočený, keď sa dozvedel o tomto nepomere. „To je dosť. Mohlo to byť zaujímavé. Ale niektorí moji kolegovia sú asi drahší ako ja,“ glosoval informácie z Nagana. Celý americký príbeh o čestnom víťazstve sa zrútil kvôli jedinej veci. Obyčajnému listu. Poďakovaniu za zaplatené školné. Nie anonymnému úniku miliónov, ani odvahe whistleblowera. Skôr len o náhode, ktorá potvrdila, že to, o čom sa roky šepkalo, je pravda. Keď sa list dostal k médiám, Medzinárodný olympijský výbor už nemohol cúvnuť. Verejnosť videla konkrétne mená, konkrétne sumy a spoznala obdarované rodiny. Ale najmä uvidela konkrétne výhody za odovzdané hlasy. Navyše, švajčiarsky člen MOV Marc Hodler obvinil viacerých kolegov z prijímania úplatkov už od roku 1990. Novinárom povedal, že korupcia siaha prinajmenšom do doby, kedy sa Atlanta prihlásila na usporiadanie OH 1996. Tvrdil, že mestá, ktoré sa uchádzali o tento športový sviatok, si kúpili „bloky“ hlasov členov MOV za tri až päť miliónov dolárov. Škandál sa tak zo Salt Lake City vlastne rozšíril do celého sveta. Funkcionári pochopiteľne urobili to, čo robí každá inštitúcia, keď je zahnaná do kúta. Obetovali niekoľko figúrok, aby zachránili šachovnicu. Desať členov MOV bolo prinútených odstúpiť alebo bolo rovno vylúčených zo skompromitovanej organizácie. Ďalší dostali len symbolické sankcie. Nikto nešiel do väzenia, nikto nevrátil peniaze. V Amerike to však bolo predsa len horúcejšie. Médiá lynčovali, verejnosť odsudzovala, justícia bola v pozore. Dvaja najvyššie postavení predstavitelia kandidatúrneho výboru v Salt Lake City – Tom Welch a David Johnson – čelili na federálnom súde obvineniam z úplatkárstva a podvodov. Napokon boli oslobodení – ale nie preto, že by systém bol čistý, ale preto, že bol špinavý všade. V decembri 2003 to sudca David Sam povedal jasne: nešlo o zločin, ale o prispôsobenie sa skorumpovanému prostrediu. Pri vynášaní verdiktu ostro skritizoval samotné trestné stíhanie. Vyhlásil, že za štyridsať rokov praxe v justícii nevidel prípad, v ktorom by tak chýbal „zločinný úmysel alebo zlý cieľ“. Na záver vyhlásil, že proces „uráža jeho zmysel pre spravodlivosť“. Ten sa po škandále vyhlásil za reformátora. Zaviedol etický kódex, vekové obmedzenie do 70 rokov pre hlasujúcich členov MOV, obmedzenia darov, zákaz návštev kandidátskych miest. Všetko bolo potrebné a viacmenej nevyhnutné. Slová „pardón, zlyhali sme,“ však nikdy nezazneli. Namiesto toho vznikol len príbeh, v ktorom Salt Lake City „poškodilo olympijské ideály“. Tie však boli poškodzované celé desaťročia. Ako trefne poznamenal olympijský historik David Wallechinsky na adresu Salt Lake City: „Nevymysleli korupciu. Len sa ju naučili od tých, ktorí ich predtým porazili. A mali tú smolu, že ich pri tom niekto videl.“ Hry v Salt Lake City 2002 nakoniec boli organizačným triumfom. Jedno z najlepších podujatí modernej éry. Dobrovoľníci, atmosféra, infraštruktúra – všetko dokonale fungovalo. Olympijské hnutie však zaplatilo. Stratilo nevinnosť, hoci podobné obvinenia sa objavovali už od polovice 80. rokov. Pred Snemovňou reprezentantov Spojených štátov amerických to 14. októbra 1999 nepriamo priznal aj generálny riaditeľ MOV, François Carrard. "Bohužiaľ, zatiaľ čo sa Hry vyvíjali, naša organizačná štruktúra nedokázala držať krok s tempom týchto zmien. V skutočnosti sme si neuvedomili, že prechádzame krízou rastu. Výsledkom toho, že staromódna štruktúra riadila moderné olympijské hry, nebola korupcia, ale situácia, v ktorej niektorí z menej zodpovedných členov – malá menšina – prejavili zlý úsudok a zneužili systém. Naše problémy spôsobili slabí ľudia, štruktúry a postupy." Iste, veci sa odvtedy zmenili. Dnes sa už Hry nepredávajú cez štipendiá a večere. Skôr cez geopolitiku. Mechanizmus sa zmenil, ale podstata nie. Salt Lake City zostáva nielen symbolom korupcie, ale aj symbolom momentu, kedy sa o nej prestalo mlčať. Pokiaľ ide o redaktora Vanocura, ktorý to celé odštartoval, v roku 1998 získal za svoju reportáž ocenenie „Peabody“. Svoju ďakovnú reč zakončil vtipom. „Je pre mňa cťou túto cenu prijať,“ povedal, potom svoj prejav prerušil a pozrel sa na zlaté, okrúhle ocenenie. „No keď sa na to teraz pozerám, trochu to vyzerá ako zlatá olympijská medaila.“ © Autorské práva vyhradené