Z bratislavského paneláku do 100-ročného domu: Maroš vymenil bohémsky mestský lifestyle za prírodu

Priznáva, že občas mu chýba, len tak, zbehnúť dole z paneláku rovno do kaviarne. Je to však dobrodruh, ktorý cestoval stopom po svete, takže mu život v prírode nerobí žiadny problém. Maroš Ondrejka mal všetko, čo stereotypný mestský človek potrebuje. Byt, kaviarne, nočný život a prácu 10 minút od domu. A predsa odišiel. Do 100-ročného domu, kde občas vydychuje paru z úst a kde je toaleta na verande. Nie z núdze, ale preto, že to tak chcel. Vyrastal v klasickom bratislavskom „hoode“. Celý život žil v paneláku na Dlhých dieloch.  Od malička mal však vzťah k prírode, ktorý mu vštepovali rodičia. „Bol som typický mestský chalan, mal som aj dosť bujarý nočný život,“ vtipkuje Maroš v rozhovore pre Refresher. Aj keď mu vraj sem-tam chýba zísť dole na ulicu a skočiť do kaviarne, Maroš bol odjakživa dobrodruh. Po vysokej škole sa rozhodol cestovať po Ázii aj Európe doslova punkáčskym štýlom: stopoval, hral na gitare na ulici, býval cez couchsurfing alebo spával vonku. „Ako mladý človek, ktorý nemal veľa peňazí, som tak ušetril a zároveň veľa precestoval,“ spomína. Dokonca žil rok aj v Prahe. Dom vo Višňovom stojí na 650 m² pozemku, je kompaktný, praktický a poskytuje všetko, čo potrebuje pre pohodlný a zároveň jednoduchý život. „Začal som znovu jesť aj mäso, pretože na dome robíš ako taký poriadny gazda,“ smeje sa. Na začiatku mal vraj tendenciu utekať do mesta, k známym a ‚starému životu‘. Ako sám vraví, nechýbalo málo a dom by v slabej chvíľke predal. Vedel však, že chce zostať a posunúť sa. Bol ochotný sa toho pohodlia vzdať, pretože dlhodobo cítil potrebu mať vlastnú základňu. Malý dom, miesto, kam sa môže vracať. „Po rokoch života v podnájmoch, u rodičov alebo neustáleho presúvania som už nechcel fungovať ako večný pútnik. Záležalo mi na jednoduchosti, k životu nepotrebujem veľa vecí. Malý dom mi v tomto dával zmysel,“ hovorí.