Nechcem niekde skapať na hadičkách, budem žiť naplno, kým to pôjde, hovorí Ľubo Šoška z klubu Pink Whale

Pink Whale boli najkrajšie štyri roky môjho života, tvrdí Šoška. Musí sa stiahnuť pre ťažké ochorenie. Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N. Najprv to bol vrcholový šport a účasť na letných olympijských hrách v Atlante v roku 1996. Po vodnom slalome nasledovala podnikateľská dráha v stavebníctve. Posledné štyri roky sa však Ľuboš Šoška venoval manažovaniu kultúrneho centra a hudobného klubu Pink Whale v Bratislave. Pod jeho vedením sa na pontóne na Dunaji uskutočnili stovky podujatí. Klub sa za krátky čas etabloval na hudobnej scéne hlavného mesta a urobil si meno aj v zahraničí. Koncom roka Šoška odovzdal velenie Pink Whale do rúk svojim kolegom. Z riadenia klubu sa sťahuje. Ťažké ochorenie, ktorým trpí, mu ďalej neumožňuje túto prácu vykonávať. Keďže autori sa s Ľubom Šoškom roky poznajú, v rozhovore sme ponechali tykanie.  Alebo inak: čo odpovedáš ľuďom, ktorí sa ťa dnes pýtajú, ako sa máš? V podstate to, čo som povedal. Je dosť ťažké to nejako definovať, lebo v niečom dobre, v niečom nie. Tých odpovedí môže byť niekoľko. Krátko pred Vianocami bolo na Pink Whale podujatie, na ktorom si sa lúčil s klubom. Podtitul akcie bol Oslava takmer päťdesiatky. Znelo to tak, že tie okrúhliny už osláviť nestihneš. Je to tak? Hovorí sa, že päťdesiatku treba osláviť, ale ja ju takmer určite nestihnem. Tak som si povedal, že ju oslávim. Aj keď som nevedel, či to vôbec robiť. Potom nám ale vypadol jeden koncert, tak som si povedal, že spravíme ešte jednu párty pred Vianocami. Nakoniec dopadla nad očakávanie výborne. Čo je dôvod toho, že päťdesiatku pravdepodobne neosláviš? Mám takú dosť blbú chorobu, ktorá znižuje schopnosť pľúc živiť ma kyslíkom. Za posledný rok sa to dosť radikálne rozvinulo. Je to vec, o ktorej dlho viem, že ju mám, ale väčšinou sa to spúšťa omnoho neskôr. Neexistuje na to reálne žiadna liečba, len nejaký spomaľovací proces. Je to neliečiteľné? O čo konkrétnejšie ide? Je to pomerne zriedkavá choroba. Volá sa pľúcna fibróza. Nedávno ste mali článok o nórskej korunnej princeznej Mette-Marit, ktorá má to isté. Ani Nóri to nevedia úplne vyriešiť. Keď sa pozrieme na naše zdravotníctvo, tak by bol zázrak, keby sme to vedeli. Má to jedno riešenie, ale to pre mňa z viacerých dôvodov neprichádza do úvahy. Ide o možnosť transplantácie pľúc? Áno. Bavili sme o tom aj s rodinou a ja som si to vyhodnotil tak, že nechcem niekde skapať na hadičkách. Radšej budem žiť naplno, kým to pôjde. Tento liečebný proces je strašne zdĺhavý a jeho úspešnosť je diskutabilná. Takže to bolo viac-menej racionálne rozhodnutie. Musel by som žiť život, ktorý nechcem. Teraz tu spolu sedíme a ty fajčíš. Nemalo by to menej rapídny priebeh, keby si prestal? Asi by to bolo správne, ale ja som v živote nikdy nerobil len správne rozhodnutia. Toto je asi jedno z nich. Minulý rok som aj na nejaký čas prestal. Ale ja fajčím strašne rád. Aby sme si to upresnili: tvoja diagnóza nesúvisí priamo s fajčením? Nie. Zomrel na to aj môj otec, aj dedo. Konkrétnejšie ide o