Historické okienko NHL: Dynastia New York Islanders

O klube, ktorý na začiatku 80. rokov vyhral štyri Stanley Cupy za sebou. Pod definíciu „hokejová dynastia“ nespadá tím, ktorý v jeden rok vyhrá najcennejšiu trofej NHL. Ani dvakrát za sebou. Ide o tím, ktorý je dlhodobo úspešný. Najbližšie je k tomu v súčasnosti Florida Panthers, ktorá v posledné play-off obhájila víťazstvo a bude sa snažiť o pohárový hetrik. Poslednou skutočnou dynastiou v NHL sú považovaní Edmonton Oilers v rokoch 1984 až 1990. Získali päťkrát Stanley Cup. Podobnou dynastiou boli aj tím z Long Islandu – New York Islanders. Ostrovania boli úspešní štyrikrát za sebou a to v rokoch 1980 až 1983. Vyhrať Stanley Cup vyžaduje podať obrovský tímový výkon. Obhájiť tento úspech je niečo mimoriadne. No uspieť štyrikrát za sebou je už iná káva. V 80. rokoch minulého storočia sa síce hral celkom iný hokej, no nijak to neznižuje váhu tohto úspechu. Odvtedy sa žiadnemu tímu vo vrcholových severoamerických profesionálnych ligách nepodarilo to, čo Ostrovanom. Ako to Islanders vôbec dokázali? Za architekta dynastie z Long Islandu je považovaný generálny manažér Bill Torrey. O tom svedčí aj čestný banner, ktorý dnes visí zo stropu domácej haly Islanders. Je tam uvedené jeho meno, motýlik, ktorý rád nosil a príznačné: „The Architect.“ Klub New York Islanders sa spolu s Atlanta Flames do NHL dostal v roku 1972 v rámci rozširovania ligy. Majiteľ nového klubu Roy Boe si ako prvého zamestnanca najal práve Torreyho, ktorý dovtedy pôsobil v California Golden Seals. Torrey spomínal, že miesto manažéra mu ponúkla aj Atlanta, no niekto blízky mu poradil, aby radšej išiel do New Yorku. „O peniaze tu nebude núdza. Budeš sa môcť sústrediť na budovanie mužstva,“ radil mu kamarát. Prvé roky sa vôbec nepodobali na to, žeby sa z Islanders mala stať legendárna dynastia. Skôr naopak. Prvé dve sezóny nepostúpili do play-off, pričom v prvej prehrali 60 zápasov a skončili beznádejne poslední v lige. Torrey však mal plán. Nechcel budovať mužstvo cez výmeny a obchody, ale predovšetkým cez draft a mladých hráčov. Torrey nechcel rýchle úspechy, ale trpezlivo a systematicky budovať tím, ktorý by pomýšľal na pohár. To si vyžadovalo beh na dlhú trať. Torrey odolal ponukám z Montrealu, aby získal zopár skúsených hráčov výmenou za právo prvej voľby v drafte v roku 1973. V ponuke bol totiž veľký talent, prirovnávaný k legendárnemu Bobbymu Orrovi – obranca Denis Potvin. Potvin nesklamal. Získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika sezóny a neskôr sa stal aj kapitánom. Torrey najal ako hlavného trénera Al Arboura, bývalého obrancu NHL. Arbour vniesol tímu poriadok a systém. Výsledky Islanders sa zlepšili a už v roku 1975 postúpili do vyraďovacích bojov, kde v prvom kole narazili na mestského rivala New York Rangers. Rangers existovali v NHL desaťročia pred Islanders a keď hrali na ľade Ostrovanov v hale Nassau Coliseum často mali oveľa viac fanúšikov ako domáci. Potvin spomínal na svoj prvý duel proti Rangers: „Bol som skutočne rozhorčený, pretože keď dali Rangers gól, tak naša hala vybuchla od radosti. Nebol som na to vôbec zvyknutý. V Kanade je domáci štadión priam posvätná pôda.“ Časy sa však mali obrátiť a Islanders nielenže svojho rivala vyrovnali, ba dokonca čoskoro výrazne prevýšili. V roku 1975 vyradili Rangers, následne proti Pittsburghu Penguins prehrávali v sérii už 0-3, no dokázali ako druhý tím v NHL otočiť a zvíťaziť. Tento úspech je v prostredí severoamerického športu mimoriadne vzácny. Iba štyri kluby dokázali takto „vstať z mŕtvych.“ Nabudení Ostrovania dokonca tento počin takmer zopakovali a to hneď v nasledujúcej semifinálovej sérii proti úradujúcim šampiónom Philadelphia Flyers. Napokon však v rozhodujúcom, siedmom zápase prehrali. V nasledujúcich sezónach sa Islanders rapídne zlepšovali. Bolo to aj vďaka skvelým voľbám v draftoch. Do tímu postupne prišiel silový útočník Clark Gilles alebo center Bryan Trottier. Torrey ukázal skvelý čuch na nádejné hviezdy aj pri voľbe Mika Bossyho v roku 1977. Bossy bol síce vynikajúci strelec, no nehral fyzický hokej a to mnohých odrádzalo. Islanders pôvodne uvažovali aj o Dwightovi Fosterovi, ktorý bol známy ako defenzívny útočník. Do rozhodovania sa však vložil tréner Arbour a Torreymu poradil: „Je ľahšie naučiť ostrostrelca brániť ako naopak.“ Islanders si napokon vybrali Bossyho a lepšie urobiť ani nemohli. Bossy už vo svojej prvej sezóne v trojici s Gilliesom a Trottierom nastrieľal 53 gólov a vytvoril tak nováčikovský rekord. Následne sa stal ofenzívnym ťahúňom dynastie Islanders. Bossyho gólové štatistiky sú impozantné a dodnes drží rekord v počte gólov na jeden zápas. Islanders sa síce darilo v základnej časti a v sezóne 1978-79 dokonca získali najviac bodov, no tieto úspechy nevedeli preniesť do play-off. V rokoch 1976 a 1977 padli v semifinále na Montreale, o rok na to už v prvom kole na Toronte a v roku 1979 ich vyradili rivali Rangers. Islanders sa tak zamerali na zlepšenie v play-off. V základnej časti sezóny 1979-80 dosahovali Ostrovania iba priemerné výsledky. Krátko pred prestupovou uzávierkou urobil Torrey kľúčovú výmenu. Do Los Angeles Kings smerovali veteráni Ed Harris a Dave Lewis. Islanders na oplátku získali Butcha Goringa, centra, ktorý vedel skvele brániť aj útočiť. Práve Goring je považovaný za povestný posledný chýbajúci kúsok do skladačky. V tom čase obranu vystužil Ken Morrow – mladý a vysoký obranca z amerického reprezentačného tímu. Bol to práve ten tím, ktorý zázračne porazil na olympiáde v Lake Placid Sovietsky zväz a získal zlaté medaily. New York Islanders následne v play-off zdolali Kings, Boston Bruins a Buffalo Sabres. Vo finále zvíťazili nad Flyers, ktorí v základnej časti mali rekordnú 35 zápasovú sériu bez prehry. V šiestom zápase sa však museli skloniť nad New Yorkom. Predĺženie v šiestom zápase rozhodol Bob Nystrom. Islanders dominovali lige aj v nasledujúcich sezónach. Nielenže dvakrát po sebe vyhrali základnú časť, ale svoju formu pretavili aj do bojoch o Stanley Cup. V play-off 1981 prehrali iba tri zápasy, dva z toho proti mladíkom z Edmontonu Oilers na čele z Waynom Gretzkym. Vo finále s výsledkom porazili 4-1 Minnesotu North Stars – prekvapenie playoff – a obhájili titul. O rok neskôr si Islanders v prvom kole takmer vylámali zuby na Pittsburghu. Penguins v rozhodujúcom zápase pár minút do konca viedli o dva góly, no Islanders vyrovnali a vyhrali v predĺžení. Ich cesta za pohárovým hetrikom už potom bola hladká a vo finále prevalcovali Vancouver Canucks 4-0. V sezóne 1981-82 sa očakával duel dvoch najsilnejších tímov – New York Islanders a Edmonton Oilers. Oilers vytvorili rekord v počte strelených gólov v základnej časti, no v play-off pohoreli na Los Angeles. Islanders mali tím, kde zapadalo všetko presne do seba. Boli dobrí po všetkých stránkach, mali dravosť aj skúsenosť. V sezóne 1981-82 dokonca vytvoril rekord (platil do roku 1993) v počte víťazných zápasov za sebou – 15. Tieto úspechy však akoby zatienil tím zo západnej Kanady a individuálne rekordy jedného hokejistu – Wayna Gretzkyho. Dlho očakávané finále medzi Islanders a Oilers sa napokon uskutočnilo v roku 1983. Favorizované mužstvo z Edmontonu však nestačilo na skúsených Ostrovanov, ktorý už po štvrtýkrát dvíhali pohár. Na ofenzívne tykadlá Oilers zafungovala skvelá obranná hra a brankár Billy Smith, ktorý pustil v štyroch zápasoch iba šesť gólov. O rok New York chcel vyrovnať rekord Montrealu Canadiens v počte získaných Stanley Cupov po sebe. Na piaty pohár však už nedosiahli, hoci boli veľmi blízko. Vo finálovej odvete proti Olejárom podľahli 4-1. Nastupujúca dynastia z Edmontonu vystriedala Islanders na tróne pre vládcov NHL: Od roku 1984 Islanders postupne klesali na výkonnosti a odvtedy sa im nepodarilo ani priblížiť k úspechom zo začiatku 80. rokov. V roku 1993 sa však postarali o jedno z najväčších prekvapení v dejinách NHL. V štvrťfinále play-off vyradili favorizovaný Pittsburgh Penguins s Mariom Lemieuxom a Jaromírom Jágrom. Väčšinou sú však Ostrovania nevýrazní. Nič im však nevezme úžasnú pohárovú sériu z rokov 1980 až 1983 a finálovú účasť v roku 1984. Dodnes platí ich rekord v počte vyhratých play-off sérií za sebou – 19. Ani v tomto ohľade ich žiaden tím zo severoamerických líg neprekonal. Najmä doma boli takmer neporaziteľní. Až tak, že ich domácu arénu Nassau Coliseum začali prezývať Fort Neverlose. Bola tá istá aréna, ktorú najskôr okupovali fanúšikovia konkurencie. V roku 2008 sa zišla partia veteránov na spomienkovej ceremónii. Išlo o skupinu 17 hráčov – tzv. Core of The Four – ktorí spoločne získali všetky štyri Stanley Cupy s Islanders. Z týchto hráčov boli piati uvedení do hokejovej Siene slávy v Toronte. No dynastiu nerobí dynastiou iba vynikajúce individuálne výkony, ale práve tímový duch a odhodlanosť. Venuje sa spoločenským, kultúrnym a náboženským témam. Člen Spoločenstva Ladislava Hanusa.