Otázka na iniciátora muničnej iniciatívy / Prečo práve ten švejkovský národ tak militantne pomáha Ukrajine?

„Švejkovský národ“ je pejoratívny termín na označenie českého národa, ktorý odkazuje na postavu dobrého vojaka Švejka z románu Jaroslava Haška. Naznačuje vlastnosti ako predstieranie nevedomosti, alibizmus, oportunizmus, nehrdinskosť, vyhýbanie sa konfliktu aj zodpovednosti a schopnosť prispôsobiť sa aj v nepriaznivých podmienkach. Ohľadom na post-stredovekú históriu Čechov je v tom zrnko pravdy. Menej známe je, že švejkovský titul si medzitým s možno ešte väčšou námahou vojenskej nehrdinskosti vydobyl druhý národ – Rakúšania so svojou neutralitou, svojou operetnou armádou a s vojenským rozpočtom nižším ako jedno percento HDP v čase, keď prezident USA Trump presadil pre členské krajiny NATO päťpercentný cieľ. Švejk sa po druhej svetovej vojne stal Rakúšanom. Len v prvej filmovej adaptácii románu v nemčine ho hral Nemec: Heinz Rühmann, obľúbený herec nacistického ministra propagandy Goebbelsa, jemnoľudská tvár nemeckého filmového priemyslu počas vojny a arizátor. Odvtedy už najväčšie divadelné a filmové hviezdy Rakúska len súťažili, kto vie najlepšie böhmakeln. Teda „bohémčiť“, hrať toho Švejka so správnym českým prízvukom. Keďže Viedeň bola na prelome predminulého a minulého storočia najväčším českým mestom pred Prahou, boli k tomu predurčení Viedenčania. Fritz Muliar – rakúsky antifašista, ktorého nacisti počas vojny za „podvracanie Wehrmachtu“ odsúdili na trest smrti – musel vo filme s Rühmannom hrať ešte ruského vojaka. Teda Borisa, s ktorým sa Švejk bratríčkuje a vymení si uniformy. Keď však neskôr podľa Haškovho románu nakrúcali celý televízny seriál, sociálny demokrat so židovsko-ukrajinským otčimom Muliar už hral dobrého vojaka. Bol to obrovský úspech. Hrať Švejka, to bola v scénickom umení Rakúska odvtedy kráľovská liga. Švejka hral v menej vydarenom švejkfilme Peter Alexander, spevák šlágrov a sen čistotných povojnových nemeckých svokier. Až keď následník trónu v rakúskom komediálnom žánri Otto Schenk prostredníctvom projektov ako Schenk číta Švejka dokázal, že vie böhmakeln takmer tak dobre ako Fritz Muliar, bol vynesený na trón. Ako Rakúšan, ktorý absolvoval službu alternatívnu k našej operetnej armáde, s údivom sledujem, ako sa Česi od 24. februára 2022 zmenili: Kým Rakúšania si svoju neutralitu obľúbili ešte viac, Česi spomedzi štátov EÚ prijali ukrajinských utečencov najviac na hlavu (3,4 percenta), zvolili si militantne proukrajinského natovského generála za prezidenta a svojou muničnou iniciatívou dosiahli to, čoho EÚ nebola schopná, o NATO nehovoriac: V rokoch 2022 a 2023 zohnali pre Ukrajinu 800 000 kusov veľkorážnej munície, v roku 2024 1,5 milióna, v roku 2025 až 1,8 milióna. Finančný príspevok samotnej Českej republiky bol pomerne malý, najväčšími donormi boli Nemecko (576 miliónov eur) a krajiny ako Holandsko, Belgicko a Dánsko. Zásluhou Čechov však bolo, že našli strelivo dostupné ďaleko od strednej Európy a efektívne organizovali spoločný nákup. Na ten účel dokonca vymysleli špeciálnu legislatívu. Minister zahraničných vecí bývalej Fialovej vlády Jan Lipavský uviedol, že munícia zakúpená v rámci českej muničnej iniciatívy posunula pomer delostrelectva z 1:10 (v prospech ruskej armády) na 1:2. Keďže nový predseda českého parlamentu Tomio Okamura ešte vo svojom novoročnom prejave žiadal zastavenie dodávok zbraní ukrajinskej „junte“, muničnej iniciatíve hrozil koniec. Nová vláda Andreja Babiša však hneď v prvých dňoch svojho úradovania vysielala prekvapivo proukrajinské signály: Minister zahraničných vecí zo strany Motoristov Petr Macinka už zavítal do Kyjeve, odkiaľ odkázal, že „je čas na ústupky na ruskej strane“, no a francúzštinár Babiš sa objavil v Paríži na summite Koalície ochotných. Český premiér už aj rozhodol, že muničná iniciatíva pokračuje – iba bez tak či tak zanedbateľných príspevkov českých daňových poplatníkov. Podnikateľ Babiš si možno všimol, že české zbrojárstvo – na čele s pražským koncernom CSG – z iniciatívy výrazne profituje. Dohodol som si rozhovor s jedným z otcov muničnej iniciatívy. Tomáš Kopečný bol úradníkom na ministerstve obrany, v rokoch 2020 až 2022 pôsobil ako zástupca ministerky obrany vo Fialovej vláde a od januára 2023 do 31. decembra 2025 bol „vládnym splnomocnencom pre rekonštrukciu Ukrajiny“. Mal ponuku od Babišovej vlády, rozhodol sa však na ministerstve skončiť a Ukrajine pomáha iným spôsobom. V piatok ráno husto snežilo a snehové kalamity na českej Vysočine znemožnili jazdu na dve hodiny. Biely čerstvý sneh napadal aj v Prahe, ale keďže na obed ešte nebol uprataný, vypukli zápchy aj tam. Kopečný bol taký milý a presunul rozhovor. Tak sme sa nestretli v Miners Coffee Churchill, ale v kaviarni Bond, kde pod veľkými obrazmi Jamesa Bonda dominovala angličtina hovorená s americkým prízvukom. Mám zlý zvyk viesť rozvláčne rozhovory, ale takto nám zostalo len niečo vyše pol hodiny. Chcel som sa preto sústrediť na jednu otázku: Prečo sa práve ten švejkovský národ zmohol pri podpore Ukrajiny na také veľké dielo?  Aby som ho neurazil, začal som s neutrálnym konštatovaním, že Česi a Rakúšania majú niečo spoločné – nehrdinskú vojenskú históriu. Nedohovoril som ešte, to mi už on iniciatívne skočil do reči: Veď sme „švejkovský národ“. Sám to ako prvý vyslovil, švejkovský. Kopečný je nenápadný chlapík. Je taký vtipný, že niekoľkokrát vybuchnem hurónskym smiechom, dva tri krát však rozpráva tak dojímavo, že sa mu na chvíľu zadrhne hlas. Na prvý pohľad priemerný pražský krčmový vtipkár, na druhý pohľad hĺbavý, jemnocitný, úplne necynický človek. Nielen že ho ten „švejkovský národ“ neuráža, sám porovnáva svojich krajanov s ešte pochybnejšími literárnymi bytosťami: „Česi sú ako hobbits“. Teda ako malé, ľuďom podobné bytosti známe svojou láskou k jedlu, pohodliu a pokojnému životu – „starajú sa len o seba“. Vraj toto prirovnanie rád používa pri verejných vystúpeniach a vraj s tým žiadnych Čechov nepohoršil. Asi lebo obvykle dodáva: „Pointa je, že to boli hobiti, ktorí porazili Saurona.“ S ironickým úsmevom dodal v pražskej kaviarni Bond: „To je pozitívny príbeh.“ A teraz k jeho odpovedi na otázku, ako sa malým pažravým českým hobitom mohla podariť taká veľká vec. Samozrejme, predpokladom bolo, že prezident a celá vláda ťahali za jeden povraz. Potom tu však bola ešte partia iba troch mužov. Traja kamaráti, ktorí sa poznajú približne pätnásť rokov z vysokoškolských čias: on, Tomáš Kopečný, riaditeľ Kopečným založenej Agentury pro mezivládní obrannou spolupráci (AMOS) Aleš Vytečka a poradca Fialovej vlády pre národnú bezpečnosť Tomáš Pojar. Týchto troch už dávnejšie hnala túžba, že sa „chceme prebojovať do ťažšej váhy“ – explicitne do ťažšej vojenskej váhy. Kopečného kedysi trápila otázka, či sa nenarodil „do špatnej země“. Ruská agresia jedným šmahom všetky pochybnosti zmietla. Kým som napríklad ja 23. februára 2022 ešte veril, že Putin veľkú vojnu proti Ukrajine nerozpúta, úradník na českom ministerstve obrany Kopečný bol o tom presvedčený, a kým také Nemecko po dodávkach 5000 heliem viedlo mučivé debaty o každom jednotlivom type zbrane, Kopečný mal v šufliku už hotový shoppinglist so všetkým, čo napadnutá Ukrajina najsúrnejšie potrebovala. Osobná a zároveň národná ambícia troch kamarátov sa odrazu naplnila: „Už od apríla a mája 2022 k nám chodili z rôznych krajín, napríklad delegácie z Bundestagu. Už vedeli, že tu je tá partia, ktorá koordinuje dodávky.“ Nevyhnutným predpokladom pre to, aby sa Česká republika stala koordinačným centrom muničných dodávok a aby aj vďaka aktivitám Kopečného ako splnomocnenca pre rekonštrukciu Ukrajiny hrala v budúcnosti „veľkú rolu v obrannom priemysle a v decentralizovanej energetike na Ukrajine“, je český zbrojársky priemysel. Kopečný pripomína, že české zbrojárstvo „má 120-ročnú tradíciu, Československo bolo okolo roku 1930 najväčším exportérom zbraní na svete“. Hoci samostatná ČR medzitým prepadla na 15.  – 20. priečku, má stále väzby na mimoeurópske štáty, „veliteľ irackej armády napríklad študoval v Československu“. Keď sa začalo veľké hľadanie, v akých najmä afrických muničných skladoch by sa dala nájsť veľkorážna munícia pre Ukrajinu, prišlo veľmi vhod, že dvaja z troch iniciátorov sa na globálnom Juhu vyznajú: Vytečka je iberoamerikanista, pôsobil v Thajsku a v Addis Abebe, no a samotný Kopečný je francúzštinár-afrikanista, ktorý sa na ministerstve venoval Afrike. Najmä v tomto období systematicky jazdil do Afriky, mohol by rozprávať „množstvo pikantných historiek“ a navštívil spolu „35 afrických štátov“. Vtipkuje, že medzi nimi bolo, žiaľ, veľa ostrovských štátov, kde nie je veľa muničných skladov. Neskrývane mu fandím, ale musím mu položiť nepríjemnú otázku. Veď zbrane sú zlé. Zbrane zabíjajú, to je ich jediný účel. Pýtam sa ho, či ho netrápi, že sa z neho svojim spôsobom stal obchodník so zbraňami. Kopečný sa zase neuráža. Hovorí zvyčajne rýchlo, teraz sa stáva vážnym. Sam preformuluje moju otázku takto: „Ako sa z doktora na prevenciu genocídy stane niekto, kto obchoduje so zbraňami?“ Doktor na prevenciu genocídy, tak si hovorí. Urobil stáž v kanadskom thinktanku, ktorý sa venuje prevencii genocídam, má z tejto témy doktorát. Chcel sa z tej veže zo slonoviny dostať von a zvlášť na svojich afrických cestách pochopil jednu vec: „Genocídu nezastavíte tým, že na pódiu OSN hovoríte, aké je to zlé.“ Na rozdiel odo mňa – ja sa stále držím starej definície genocídy – zastáva názor, že ruská vojna proti Ukrajine sa dá klasifikovať ako genocída – aspoň „v zmysle vymazania ukrajinskej identity na okupovanom území“. Od začiatku vojny bol na Ukrajine 16-krát. Hovorí o dospelých ukrajinských chlapoch, ktorí mu „so slzami v očiach ďakovali za to, že sme im dodali zbrane“. Sám je v tejto chvíli dojatý. Na záver mi ešte raz zhrnul tri dôvody pre muničnú iniciatívu. „1. Normatívny dôvod – je správne pomáhať.“ „2. Bezpečnostný dôvod – Rusi by išli ďalej“, podľa neho asi smerom na Pobaltie a Poľsko.  „3. Ekonomicky dôvod – je to dobré pre našu ekonomiku. Český vojenský priemysel počas vojny vzrástol o 70 percent.“ Nenápadný chlapík nemá čo rieš