Odvykli sme si premýšľať? Prečo v ére smartfónov strácame trpezlivosť a psychickú odolnosť

Výmenou za digitálne pohodlie a okamžité odmeny postupne prichádzame o to najcennejšie pre skutočný život. Fyzicky sú spolu, no mentálne inde – obrazovky často nahrádzajú rozhovor a oslabujú tak rodinné väzby. Zdroj: iStock.com/opolja Od masového rozšírenia smartfónov a vysokorýchlostného internetu ubehlo už dostatočne veľa času na to, aby sme mohli konštatovať, že nejde len o prechodnú fázu. Vyrástla generácia, pre ktorú tvorí digitálny svet veľmi veľkú časť reality, zatiaľ čo ten fyzický sa neraz odsúva do úzadia. Súčasné neurovedecké a psychologické výskumy ukazujú, že ustavičné globálne digitálne pripojenie má vplyv nielen na zhoršený zrak či poruchy spánku. Zmeny siahajú hlbšie. Mení sa spôsob, ako premýšľame, cítime a fungujeme ako osobnosti. Stávame sa ľuďmi okamihu, ktorí postupne strácajú schopnosť trpezlivo budovať dlhodobé vzťahy, kariéru či komplexné zručnosti. Ľudský mozog je evolučne nastavený na šetrenie energie. Ak nájde ľahšiu cestu k výsledku, využije ju. V digitálnej ére sa tento mechanizmus prejavuje v plnej sile prostredníctvom takzvaného Google efektu alebo kognitívneho odbremenenia. Keďže informácie sú stále na dosah ruky, mozog prestáva investovať energiu do ich ukladania do dlhodobej pamäti. Namiesto faktov si pamätáme len to, kde ich nájsť. Tento fenomén, ktorý vedci nazývajú transaktívna pamäť, síce zvyšuje efektivitu vyhľadávania, no zároveň vedie k intelektuálnej plytkosti, keďže bez uloženia informácií do vlastnej pamäti strácame schopnosť spájať súvislosti a tvoriť komplexné úsudky. Schopnosť hlbokého sústredenia a analytického myslenia ustupuje kultúre skratiek. Čítanie dlhých textov nahrádza rýchle preletenie nadpisov, náročné a do hĺbky spracované témy v knihách či dokumentoch striedajú pätnásťsekundové videá. Problém nastáva vtedy, keď sa tento vzorec prenesie do reálneho života. Keď jedinec narazí na komplexný problém v partnerskom vzťahu alebo v kariére, podvedome hľadá rýchly návod alebo hack na jeho riešenie. Životné výzvy však nemajú pätnásťsekundové trvanie, čo vedie k frustrácii a bezradnosti. S tým súvisí aj postupný zánik kreativity. Ako upozorňujú štúdie zamerané na pocit nudy v kontexte vzdelávania detí, kreativita často vzniká ako odpoveď na absenciu vonkajších podnetov. Ak má však dieťa či dospelý každú sekundu dňa vyplnenú pasívnou zábavou, mozog nemá dôvod tvoriť vlastné obrazy či myšlienky. Stávame sa tak výlučne konzumentmi obsahu, nie jeho tvorcami. Zhrbené postavy a pohľady uprené do obrazoviek sa stali novou normou našich ulíc, škôl a verejných priestorov, kde digitálny šum víťazí nad vnímaním skutočného okolia. Zdroj: iStock.com/JackF Prečo je také ťažké odložiť telefón a pustiť sa do práce? Odpoveď sa skrýva v systéme odmien nášho mozgu. Sociálne siete a videohry sú dizajnované na princípe okamžitého potešenia. Akcia (kliknutie, posun prstom) vyvolá okamžitú reakciu (lajk, nový level, vtipné video), čo vedie k vyplaveniu dopamínu. Tento cyklus je rýchly a nevyžaduje takmer žiadnu námahu. Realita však funguje na princípe odloženej odmeny. Naučiť sa cudzí jazyk, vybudovať firmu alebo zvládnuť hru na hudobnom nástroji si vyžaduje mesiace až roky často monotónnej práce bez okamžitého potlesku. Pre mozog adaptovaný na digitálnu rýchlosť je stretnutie s realitou bolestivé. Súčasná generácia detí a mladých dospelých vykazuje nižšiu mieru húževnatosti. Ak úspech neprichádza okamžite, majú tendenciu rezignovať už pri prvých prekážkach. Pozornosť a vôľu si možno predstaviť ako sval. Ak ho nepoužívame, pretože všetko máme na jeden klik, zoslabne a stratí svoju funkčnosť. Výsledkom je paradox, keď máme k dispozícii jedincov s vysokým intelektuálnym potenciálom, ktorým však chýba mentálna výdrž potrebná na dotiahnutie projektov do konca. U najmenších detí je vplyv technológií najviditeľnejší. Výskumy naznačujú, že nadmerný čas strávený pred obrazovkou u predškolákov súvisí s nižšou integritou bielej hmoty v oblastiach mozgu zodpovedných za jazyk a gramotnosť. Deti síce dokážu bravúrne navigovať ovládanie dotykovej obrazovky, no často im chýba jemná motorika potrebná na držanie ceruzky či navliekanie korálikov. Zásadným problémom je aj schopnosť udržať pozornosť. Smartfón v rukách dieťaťa je ako chladnička plná sladkostí otvorená dokorán 24 hodín denne. Je potom prekvapujúce, že dieťa odmieta brokolicu vo forme knihy? Kniha je statická, nebliká a nevydáva zvuky. Pre podráždený detský mozog zvyknutý na vizuálnu hyperstimuláciu je čítanie takmer fyzicky nepríjemné, pretože sa pri ňom zdanlivo nič nedeje. Týmto procesom deti prichádzajú o schopnosť vnútornej vizualizácie – kým pri videu je obraz daný, pri čítaní si ho musí mozog aktívne vytvoriť. U dospievajúcich a dospelých sa technológie podpisujú pod fenomén sociálnej krehkosti. Online priestor ponúka možnosť dokonalej kontroly nad vlastným obrazom – fotografie možno upraviť, komentáre premyslieť a prepísať. V realite táto možnosť editácie chýba. To vedie k úzkosti z priamej konfrontácie z očí do očí či k úzkosti z neplánovanej interakcie s cudzími ľuďmi. Paralelne s tým prebieha ustavičné sociálne porovnávanie. Sledovanie výberových, idealizovaných momentov zo života iných vyvoláva pocit menejcennosti a presvedčenie, že vlastný život je nudný a nedostatočný. Tieto pocity sú silným prediktorom nárastu depresií a úzkostných stavov. Technológie samy osebe nie sú nepriateľom, ale spôsob, ako sme na ne adaptovali naše prostredie, sa javí problematický. Technológie nám mali ušetriť čas na to podstatné, namiesto toho si vyžadujú našu neprestajnú pozornosť a my často zabúdame, čo to podstatné vlastne je. Riešenie nespočíva v úplnom odmietnutí digitálneho sveta, ale v obnovení kognitívnej rovnováhy. Odborníci odporúčajú vedomý návrat k pomalým činnostiam. Kľúčové je limitovať pasívny čas (bezcieľne scrollovanie) v prospech aktívneho využívania technológií. Nevyhnutnosťou sa stáva tréning sústredenia – cielené čítanie z papiera, hranie spoločenských hier, ktoré učia trpezlivosti, alebo manuálna práca. Predovšetkým však musíme znovu objaviť hodnotu nudy a ťažkostí. Práve v momentoch, keď prekonávame sami seba bez okamžitej odmeny, rastie naša osobnosť, odolnosť proti skutočnému svetu a schopnosť nájsť v ňom hlbšie a trvácnejšie naplnenie. Zdroje: World Psychiatry, Dialogues in Clinical Neuroscience, Dialogues in Clinical Neuroscience, Behaviour & Information Technology, Frontiers in Sociology, Developmental Science, PLOS One ADHDaplikáciadepresiadieťadigitálne technológieenergiainternetknihamobilmozogneurológiapočítačpsychológiarodinaspánokstrestechnológiaumelá inteligenciawebzábava 3. novembra 2025 | VEDA NA DOSAH 30. decembra 2022 | VEDA NA DOSAH