K aktuálnosti filmu Štúr alebo Historia magistra vitae est?

Autorka podčiarkla sebaobetu a nadosobný zámer konania ako základný rys Štúrovej existencie a konania – možno aj ako črtu, ktorú si predstavoval, že dokáže sprostredkovať slovenskému spoločenstvu. Autorka je literárna vedkyňa, germanistka a vysokoškolská pedagogička Konštituovanie čo len jedného človeka – čiže výchova – je veľkým prínosom pre spoločnosť. Pretože len dobrý človek s rešpektom k druhým dokáže vytvoriť hodnoty aj pre všeobecné blaho. Vedci, vynálezcovia, ale aj úplne „obyčajní“ ľudia poskytujú v rodinách pôdu na rozvíjanie slobody myslenia, dôstojnosti človeka. Toto nie sú vyprázdnené pojmy a sociológovia by ich presne definovali. Na kvalitný vývin k hodnotám, ktoré prinášajú svetu život, je potrebné porozumenie významov, aby nastala zhoda v rovnakých pozitívnych úsiliach. A porozumenie – komunikácia – sa deje cez jazyk. Je mimoriadne dôležité, aby sa hodnoty sprostredkovávali najskôr v materinskom jazyku. No z histórie vieme, že tento predpoklad patrí k najčastejšie porušovaným. A to kvôli zisku a moci. Rôzne, inak obdivuhodné krajiny Západu aj Východu majú na svedomí tento „hriech“ proti prirodzenej, kvalitnej a hlbokej komunikácii v materinskom jazyku. Kolonizácie, sebakolonizácie, okupácie (aj za pomoci vlastných) a hegemónie, krvavé aj nekrvavé – duchovné alebo častejšie oboje, vytvárajú podstatu dejinného vývinu. Dôvodom býva prírodné bohatstvo alebo nedostatočná obranná sila okupovanej krajiny, chamtivosť, zisk. Po krvavej tridsaťročnej vojne, po Vestfálskom mieri, nastáva uvoľnenie a konštituovanie národov. Veľkí mocnári si uvedomujú, že už nedokážu udržať prísnu hierarchiu, osvietenstvo ideovo podporuje myšlienku vzdelanosti a slobody, na našom území Jozef II. Habsburský „tolerančným patentom“ (1781) okrem iného zruší nevoľníctvo (1785) a umožní vzdelávanie. Od stavovských konvencií uvoľnená a prepojená Európa poskytuje priestor na vzdelávanie na univerzitách a šírenie myšlienok slobody. Skoro súčasne s týmto dianím emancipuje katolícky kňaz pôsobiaci v Trnave, Anton Bernolák, slovenský jazyk kodifikáciou v roku 1787. Ján Hollý do bernoláčtiny preloží Virgília, aby dokázal jej schopnosť a funkčnosť, a v nej píše aj svoje vlastné diela s témou Veľkej Moravy. V bernoláčtine vychádza aj prvý slovenský román J. I. Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti. Hollého diela síce nesú ideu slobody, ale sú písané časomerným veršom – teda „literárnou rečou“ vzdelancov. Spolu s podložím trnavského nárečia sa tento jazyk ťažko šíri na celé územie vtedy Horného Uhorska. Film Štúr klame svojím názvom. Čím môže zaujať a čo v ňom chýbaif (typeof cabrioST=="function") cabrioST(5072178,""); Ľudovít Štúr znova kodifikuje slovenský jazyk, ktorý od roku 1843 platí s obmenami dodnes. Geniálny ťah zjednotenia jazyka spočíva v stredoslovenskom nárečí, zrozumiteľnom na celom území, a v žánri ľudovej piesne, na ktorý sa štúrovci zamerali. Totiž práve ona to bola, v ktorej ľudia na tomto území vyspievali všetky deje a celý svoj život. Sylabický (podľa niektorých teoretikov už aj moderný sylabotonický) verš, príbuzný prirodzenému jazyku, zvyšoval šancu rozšírenia jazyka. Vychádzali prvé knihy v štúrovčine (Almanach Nitra II, 1844, časopis Slovenské pohľady 1846. Je to druhý časopis svojho druhu v Európe, editorom aj autorom bol J. M. Hurban, vychádza dodnes). Pod Štúrovým vedením vyšli prvé slovenské politické noviny 1845 Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatranský. Vychádzajú dodnes).