Bude mať Európa vlastnú 100-tisícovú armádu? Nie sme USA, pochybuje expert

Oprášenie starého nápadu, ktorý je však celkom nereálny. Tak hodnotia odborníci návrh eurokomisára pre obranu Andriusa Kubiliusa, aby Európska únia zvážila vytvorenie vlastnej stálej armády so 100-tisíc vojakmi. A aby mohla EÚ flexibilnejšie presadzovať svoje rozhodnutia v tejto oblasti, mala by sa zriadiť i európska rada bezpečnosti. Podľa expertov však na také zásadné zmeny chýba v EÚ jednota a trend v členských krajinách je skôr opačný - o bezpečnostných otázkach chcú rozhodovať samy. „Boli by Spojené štáty vojensky silnejšie, keby mali 50 armád na úrovni štátov namiesto jednej federálnej armády? Päťdesiat obranných politík a rozpočtov na úrovni štátov namiesto jednej federálnej obrannej politiky a rozpočtu? Ak je naša odpoveď: Nie, Spojené štáty by neboli silnejšie, tak na čo ešte čakáme?“ spýtal sa Kubilius v nedeľu na konferencii v Štokholme. V čase, keď Rusko útočí na Ukrajine a pokračuje vo svojich hrozbách, USA strácajú záujem o Európu a v ohrození je aj Grónsko, by podľa litovského eurokomisára mala EÚ zreformovať svoju obrannú politiku. Ako vysvetlil, na presadenie tohto riešenia treba tri veci – väčšie investície do výrobných kapacít v zbrojárskom priemysle, pripravené a organizované inštitúcie, no aj politickú vôľu odstrašiť možného protivníka a v prípade potreby bojovať. Kubilius je presvedčený, že ak sa bude len viac investovať do súčasných obranných štruktúr, potrebnú zmenu to neprinesie – čiastočne preto, lebo únia nie je dostatočne jednotná. „Svoje peniaze musíme začať investovať tak, aby sme mohli bojovať ako Európa, nie len ako zoskupenie 27 národných ,bonsajových armád',“ vyhlásil. Použil pritom frázu bývalého šéfa európskej diplomacie a podpredsedu Európskej komisie Josepa Borella. Ten v auguste 2022 európske armády označil ako „bonsajové“, pretože vraj „vyzerajú ako skutočné, ale scvrkli sa na miniatúrne verzie“, čím narážal na ich nepripravenosť a stratu bojaschopnosti. Po skončení studenej vojny podľa neho totiž v Európe zavládlo mylné presvedčenie, že ozbrojené sily už nie sú dôležité a štáty znižovali ich stavy. Litovský eurokomisár preto prišiel s nápadom vytvoriť silnú, stálu „európsku vojenskú silu“ so 100-tisíc vojakmi, ako to už pred desiatimi rokmi navrhli niekdajší predseda eurokomisie Jean-Claude Juncker, francúzsky prezident Emmanuel Macron a vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová. Pokiaľ ide o veľkosť spomenutej armády, zodpovedá počtu amerických vojakov, ktorí sú dnes na základniach v Európe a americký prezident Donald Trump hrozí ich stiahnutím či výrazným zredukovaním. „Ako nahradíme stotisícčlenné americké jednotky, ktoré sú chrbticou ozbrojených síl v Európe?“ poznamenal Kubilius. Aby sa uľahčilo rozhodovanie o európskej obrane, presadzuje aj zriadenie európskej bezpečnostnej rady, o čom v minulosti uvažoval i Macron a Merkelová. Mala by spojiť najsilnejšie štáty kontinentu, možno aj s Britániou. „Mohla by sa skladať z kľúčových stálych a ďalších rotujúcich členov,“ priblížil eurokomisár s tým, že celkovo by ich bolo 10 až 12. Ich úlohou by bolo diskutovať o otázkach obrany, pripravovať dôležité rozhodnutia, ale mali by sa snažiť aj o zmenu vývoja vojny na Ukrajine, aby sa zabránilo porážke Kyjeva. Reakcie na Kubiliusov návrh sú vo väčšine európskych štátov rovnaké – považujú ho za nereálny. Švajčiarsky denník Le Temps dokonca hovorí o fantazmagórii. Radio France na svojom portáli pripomína, že vytvorenie európskej armády je veľmi stará myšlienka. Už v roku 1954 sa pripravovalo Európske obranné spoločenstvo, no Francúzsko sa postavilo na odpor. V tejto oblasti dalo prednosť svojej suverenite a taký postoj členské štáty EÚ zastávajú dodnes – národné vlády sa zdráhajú vzdať kontroly nad vlastnými ozbrojenými silami. Každá krajina EÚ sama zodpovedá za svoju obranu, nie je to právomoc Bruselu, upozornilo Radio France. „Na papieri, ak si spočítate všetky európske armády, majú dokopy viac vojakov ako Rusko a viac ako Spojené štáty. Táto početná prevaha je však virtuálna. Naša schopnosť viesť vojnu spoločne závisí od Američanov, ktorí majú vojenské velenie NATO už od jeho vzniku. A Európania v súčasnosti nie sú schopní sami riadiť kľúčové sektory: spravodajstvo, zásobovanie, dopravu a – do veľkej miery – protivzdušnú obranu,“ zdôvodnil server francúzskeho rozhlasu. Podobný názor má i Matúš Halás, výskumný pracovník Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe. „Úprimne povedané, je to prežúvanie nejakých starých myšlienok, ktoré sú tu už asi 25 rokov,“ zhrnul pre Pravdu. Ako objasnil, aj pred 25 rokmi prijala EÚ v Helsinkách ciele, že bude mať 50– až 60-tisíc vojakov, schopných nasadenia za hranicami únie, ale nič z toho sa neuskutočnilo. Potom sa objavil nápad na vytvorenie bojových skupín a neskôr zase jednotiek rýchleho nasadenia s 5 000 príslušníkmi. „Všetko to naráža a vždy bude narážať na chýbajúcu jednotu medzi členskými krajinami, čo sa týka velenia, riadenia, nasadenia, a prekážky týkajúce sa získavania spravodajských informácií, ktoré sú potrebné pri akomkoľvek podobnom nasadení. Či už je to v rámci EÚ na obranu pred nejakou externou hrozbou, alebo nasadenie za hranicami EÚ v prípade potreby riešenia nejakej krízovej situácie,“ vysvetlil Halás. Ako dodal, problémom je aj to, že by sa vlastne museli vytvoriť duplicitné štruktúry, aké už existujú v rámci NATO. Čo sa týka návrhu na vznik európskej bezpečnostnej rady, vidí v tom snahu, ako prekonať nejednotnosť v rámci EÚ, kde sú krajiny ako Maďarsko, ale dnes aj Slovensko, ktoré s ostatnými členskými štátmi nemajú rovnaký pohľad na vonkajšie hrozby. „Žiadna európska armáda nevznikne, pokiaľ tu nebudú reálne federálne štruktúry v rámci Európy, veľmi podobné ako v USA. Ak také niečo nebude, nemá zmysel baviť sa o európskej armáde. Takéto federálne štruktúry nie sú ani len na obzore, pretože chýba jednota v rámci EÚ,“ zdôraznil expert. Podľa neho dnes pozorujeme pravý opak, v jednotlivých členských krajinách narastajú snahy o posilňovanie národných štátov, nie o odovzdávanie ďalších právomocí Bruselu. Veľkou prekážkou je tiež spôsob, ako sa v EÚ presadzujú také riešenia – aj v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky – nie kvalifikovanou väčšinou, ale jednotne, takže každý štát má právo veta. A so vzdaním sa tohto práva nesúhlasí veľa členských krajín. „A na tom to celé stojí a padá, lebo keď nebudete mať to jednoduchšie prijímanie rozhodnutí, tak si každý bude môcť postaviť hlavu. Predstavte si, že by každý štát v USA mal právo veta ohľadom smerovania zahraničnej či bezpečnostnej politiky. Momentálne preto naozaj nevidím žiadnu cestu, akým spôsobom by sa to dalo realizovať,“ uzavrel Halás pre Pravdu. © Autorské práva vyhradené