Kapitalistické sprisahanie riadené západom, zúril vedúci. Trom mladým dievčatám ukradol šťastie nečestný Poliak

Február 1968. Horské stredisko Villard-de-Lans nad Grenoblom sa mení na malé bojisko vo veľkej studenej vojne. V akcii nie sú delá ani tanky, ale sánky. Stotiny sekundy a kúsok snehu o veľkosti nechtu. Počasie je tu ako zlý vtip: ráno mínus 18 °C, o pár hodín už plus dvanásť. Dráha sa topí, mrzne, topí sa znova. Organizátori zúfalo striekajú stovky litrov tekutého dusíka o teplote okolo mínus 160 až mínus 180 stupňov, aby vôbec udržali ľad zjazdný. Aj časový harmonogram sa rúca – prvé jazdy sa posúvajú o dni, štarty začínajú o siedmej ráno, keď je vo francúzskych Alpách ešte sotva vidieť. A uprostred tohto chaosu sa rodí sen troch mladých žien z NDR: Ortrun Enderleinovej, Anna-Marie Müllerovej a Angely Knöselovej. Enderleinová, toho času 24-ročná mechanická inžinierka z Raschau v Krušných Horách, je považovaná za najlepšiu sánkarku sveta. Už v Innsbrucku 1964 vyhrala zlato (ešte v spoločnom nemeckom tíme, pozn. red.) a má dva tituly majsterky sveta (1965 Davos, 1967 Hammarstrand). Jej slávny krajan Thomas Köhler ju volá „pani dokonalá“. Po troch jazdách vo Villard-de-Lans vedie o dve stotiny sekundy pred Müllerovou, Knöselová je štvrtá. Čistý hetrik NDR – zlato, striebro a bronz – sa zdá byť na dosah ruky. Nikto netuší, že o pár hodín sa táto šanca zrúti ako lavína. Všetko zmenil jeden zvláštny snehový test. Je ráno 13. februára. Začiatok ženskej súťaže opäť mešká. Tentoraz nie pre počasie, ale pre poruchu časomiery IBM. Na štarte sa objavuje Poliak Lucjan Šwiderski, viceprezident Medzinárodnej sánkarskej federácie (FIL). V ruke má kúsok snehu. Nechá ho dopadnúť na bežce Enderleinovej sane. Sneh pri štyroch stupňoch „zasyčí“, roztopí sa a stečie za zlomok sekundy. To isté pri Müllerovej a Knöselovej. Podľa pravidiel z roku 1965 musia mať bežce „normálnu teplotu zodpovedajúcu okolitému prostrediu“. Akékoľvek umelé zohrievanie (horákmi, elektrickými prikrývkami, horúcim olej vo vyvŕtaných dierach) je zakázané. Nielenže to ničí štartovú časť trate, ale pretekárkam dáva aj neférovú výhodu. Pre dokonalejšie trenie údajne až pol sekundy na jazdu. Šwiderski vyhlasuje: bežce sú príliš teplé a nariadi, aby ich reprezentantky NDR položili do snehu. Aby vychladli, veď je ešte čas. „A aby nebol podaný protest,“ obráti sa smerom k Enderleinovej. Dievčatá z východného Nemecka poslúchnu. Štartér ich o pár desiatok minút ešte pred jazdou skontroluje rukou – všetko v poriadku, pokýve hlavou. Po tretej jazde si tak Enderleinová udrží vedenie o dve stotiny. Krátko po dojazde Nemky predvolajú do cieľovej budovy. Nasleduje diskvalifikácia. Všetky tri. Dôvod? Umelo zohriate bežce. Oficiálne výsledky IBM sa v tej chvíli prepisujú – zlato putuje Talianke Erike Lechnerovej, striebro Christe Schmuckovej a bronz Angelike Dünhauptovej – obom zo Západného Nemecka. „Čerešničkou na torte“ je už len oznámenie, že štvrtá, záverečná jazda, sa pre zlé počasie ruší. O cenných kovoch je rozhodnuté. NDR pochopiteľne protestuje. Argumentuje, že štartér predsa pustil pretekárky na štart. A jazdce sa kontrolovali len u nich, nie u ostatných. A svedkovia? Žiadni. Vlastne nejakí vraj predsa len boli, pod zápisnicu sa podpísali tréneri konkurenčných reprezentácií. Vedúci výpravy NDR Manfred Ewald kričal o „kapitalistickom sprisahaní“ riadenom Západným Nemeckom. Západné médiá zasa písali o „podvádzaní“, o chemikáliách, o „nečestných“ sánkach. Šesť krajín (USA, Poľsko, Taliansko, Rakúsko, Kanada, Argentína) údajne hrozilo bojkotom, ak trio na čele s Enderleinovou neodíde. Sane sa cez noc skladovali v hoteli „Taiga“. Ráno ich samotné reprezentantky niesli pätnásť minút na chrbte na štart – bežce mali podľa neskoršieho drážďanského posudku desať až dvanásť stupňov. Pri slnečnom žiarení vo výške tisíc metrov nad morom a navoskovaných plochách je fyzikálne normálne, že malý sneh zasyčí a roztopí sa. Aj bez ohrevu. Aj záver Nemeckej akadémie vied bol jednoznačný: sane neboli umelo zohrievané. Keďže navyše ležali predtým desať minút v snehu, mali „s istotou“ teplotu „v blízkosti nuly“. Navyše: Poliak Šwiderski šlendrjánsky testoval len tím NDR. Svedkami boli len tréneri konkurentov, Rakúšan Emmerich Walch a Talian Paul Ambrosi. „Táto kontrola ma zaujala, a tak som sa išiel pozrieť,“ opisoval druhý menovaný, ako celý tento „náhodný“ postup prebiehal. Okrem toho, nemali žiadne porovnanie s inými sánkami. Ani žiadny objektívny teplomer. Akoby náhodou. Len ruka a sneh. To všetko v čase, keď časový merač od IBM rozhodoval s presnosťou na stotiny sekundy. Všetko však bolo o niečo zložitejšie… Odtajnené dokumenty Stasi naznačujú, že Šwiderski bol „v ekonomicky závislom“ vzťahu s vedúcim západonemeckej sánkarskej výpravy Richardom Hartmannom. A netajil sa nevraživosťou k sánkarom z NDR. Nevedel sa vraj zmieriť s tým, že sánkari NDR trénovali v poľskej Krynici a „brali“ medaily jeho vlastným krajanom. Východonemecká tajná služba v správe dokonca uviedla, že rozhodca sa neskôr pod vplyvom alkoholu priznal svojmu priateľovi, že konal na príkaz istého Lemberta. Napokon z toho bol Tomasz Lempart, generálny sekretár poľského olympijského výboru. Pripomíname, že to bolo prvé samostatné vystúpenie NDR na ZOH. Prvýkrát bez spoločného nemeckého tímu. Studená vojna bola v plnom prúde: Hallsteinova doktrína, Berlínsky múr, vzájomné neuznávanie. Východný Berlín videl v diskvalifikácii útok na svoju medzinárodnú reputáciu. A západ zasa potvrdenie „systémového podvádzania“ – predzvesť dopingových škandálov NDR v 70. a 80. rokoch. Zástupcovia NDR na druhý deň zvolali medzinárodnú tlačovú konferenciu, odmietli akékoľvek podvody, tvrdili, že všetko sa zrodilo „v kruhoch vedenia západonemeckej výpravy“, čo mal dokazovať aj fakt, že neoficiálne stretnutie vedúcich výprav sa konalo práve v sídle Západných Nemcov. Bez účasti zástupcov NDR. Dokonca aj vtedajší Prezident MOV Avery Brundage priletel helikoptérou, neznalý problematiky si prezel dokumenty, aby nakoniec vyhlásil, že „technická otázka patrí do kompetencie FIL.“ Diskvalifikácia teda zostala v platnosti. Enderleinová, Müllerová a Knöselová podpísali notárske čestné vyhlásenie o nevine. Tisíce telegramov z NDR žiadali zrušenie verdiktu. Nepomohlo to. A aby sa predišlo ďalším medzinárodným škodám a aby sa MOV nedostal pod tlak, keďže NDR dúfala v uznanie svojho olympijského výboru na nasledujúcom zasadnutí, bol „sánkarský škandál“ čoskoro odsunutý bokom. Ortrun Enderleinová to niesla veľmi ťažko. Strata druhej zlatej medaily ju bolela desaťročia. Anna-Maria Müllerová, hlboko veriaca katolíčka, prežívala krivdu ešte intenzívnejšie. Obidve sa vrátili domov do NDR, kde ich oslavovali ako obete „kapitalistického komplotu“. Enderleinová vyhrala ešte troje preteky na majstrovstvách NDR pár dní po Grenobli, dostala Strieborný vlastenecký rad za zásluhy o reputáciu republiky. NDR sa z lekcie poučila. Na kongrese FIL navrhla objektívny teplomer bežcov – zaviedli ho v roku 1969 v Königssee. A v Sappore 1972? To už bola kompletná dominancia. Zisk všetkých osem možných sánkarskych medailí. Aj Müllerová si konečne odniesla zlato. Keď nadišiel rok 1990 a železný múr padol, Ortrun sa vybrala na dovolenku do Južného Tirolska. Náhodou zablúdila do Merana, kde Erika Lechnerová prevádzkovala hotel. Niekdajšia rivalka z ľadového koryta ju spoznala. Nasledoval vraj srdečný rozhovor. Lechnerová jej ukázala list, ktorý poslala hneď po Grenobli. Bol plný súcitu a solidarity (prečítať si ho môžete na záver textu, pozn. red.). V neskoršom rozhovore Lechnerová spomínala: „Ortrun bola môj najväčší idol. Bola dokonalá. Škoda, že sme sa nemohli stretávať skôr. Kvôli politike.“ Enderleinová dodnes trvá na plnej rehabilitácii. Žiaľ, čaká márne. V auguste 2018 boli nemeckí olympijskí medailisti z roku 1968 pozvaní na stretnutie Nemeckej olympijskej športovej konfederácie (DOSB) pri príležitosti osláv 50. výročia. Predsedníčka riadiaceho výboru Veronika Rückerová využila príležitosť prehovoriť. "Olympijské hry 1968 v Grenobli sa konali v období silne poznačenom politikou. Pre nás všetkých bol a je začiatok dvoch nemeckých olympijských tímov vzrušujúcou témou. Nie je náhoda, že sa stretávame v Berlíne. Sme pevne presvedčení, že Ortrun Enderleinová a jej tímové kolegyne utrpeli nespravodlivosť." Sánkarská legenda však milú udalosť odignorovala. „Oznámila nám, že ju naše pozvanie potešilo. Neprišla však, pretože hovorí, že sa zúčastní len ako plne rehabilitovaná športovkyňa. Žiaľ, po viac ako 50 rokoch stále nemôžeme veci úplne objasniť.“ A tak Grenoble 1968 zostáva akýmsi symbolom paranoje studenej vojny. Kúsok snehu, ktorý roztopil kariéry, zmenil medailistov a ukázal, ako rýchlo sa zo športu stáva politika. Po vyše polstoročí, sa stále diskutuje: bola to krivda, provokácia, alebo naozaj podvádzanie? Aj dnes, keď „gúglite“ informácie o sánkarskych pretekoch z olympiády 1968, zväčša sa spomínajú slová ako podvod a škandál. „Kúsok snehu“, o ktorom hovoril Šwiderski, sa v médiách postupne zmenil na „hrsť“. Enderleinová bola dokonca označovaná za presnú mechanickú techničku. Fantázii sa medze nekládli. „V jednej chvíli ste olympijskou víťazkou a za pár minút z vás urobia niktoša. Ste vraj diskvalifikovaná!“ komentuje aj po desaťročiach. Jedno je isté – tri mladé ženy, ktoré len chceli jazdiť čo. najrýchlejšie, sa stali pešiakmi v hre veľmocí. A niekedy naozaj stačí tak málo. Iba kúsok snehu a aj história sa prepíše. "Milá Ortrun! Keď som si prečítala tie noviny, čo si mi poslala, tisli sa mi slzy do očí. Veľmi ma mrzí, milá Ortrun, čo všetko sa stalo. Nikdy som neverila, že tvoje bežce boli horúce, pretože viem, že ste čestné dievčatá. Chcela som prísť za tebou v deň diskvalifikácie a porozprávať sa. Ale nebolo mi to dovolené, pretože prišli iné rozkazy, nad ktorými som nemala žiadnu kontrolu. Odvtedy som mala pri sebe stály sprievod. Ver mi, Ortrun, mala by som väčšiu radosť z mojej bronzovej medaily, ktorú teraz mám, pretože táto medaila v mojom srdci nikdy nebude patriť mne. Povedala som to aj Thomasovi Köhlerovi! Áno, keby som mohla spraviť to, čo chcem, dnes by to vy