Kto sa o nás postará? / Novú realitu sme tak dlho odmietali, až nás zaskočila úplne nepripravených

Rok 2026 sa začal sériou udalostí, ktoré názorne predviedli, že zmeny vo svete sa zrýchľujú. „Zatknutie“ venezuelského diktátora Madura, „zatknutie“ tankera Marinera z ruskej tieňovej flotily medzi Islandom a Veľkou Britániou a naposledy nová vlna amerického tlaku na Dánsko v otázke Grónska majú spoločný menovateľ. Spojené štáty v súlade s pred mesiacom publikovanou Národnou bezpečnostnou stratégiou nielen potvrdzujú svoju hegemóniu na západnej pologuli, ale celkovo sa nevzdávajú pozície svetovej superveľmoci. Povedané filmovým jazykom – „majú zbrane a neboja sa ich použiť“. Všetky poškodené krajiny reagujú na túto americkú demonštráciu sily podobne: pobúrením, vzývaním medzinárodného práva a – bezmocnosťou. Rusko poslalo na ochranu svojho tankera vojnové lode, ktoré sa zásahu len prizerali. Čína pred pár týždňami vyhlásila, že svoje aktivity v Latinskej Amerike chce zintenzívniť, a svojmu spojencovi Madurovi poslala špeciálneho splnomocnenca na návštevu doslova niekoľko hodín pred americkým zásahom. Európski spojenci Ameriky spoločne odsúdili Trumpovu rétoriku v otázke Grónska. Smer udalostí však (svojím chaotickým a často vnútorne rozporným spôsobom) riadi Washington. „Spojené štáty ničia svetový poriadok,“ hrmí nemecký prezident Steinmeier. „Trump legalizoval právo džungle“, „čistý imperializmus z dávnej a hroznej minulosti,“ píše slávny politológ Francis Fukuyama pre taliansku La Repubblicu. Analytici s chladnejšou hlavou hovoria menej obrazne o konci „poriadku založeného na hodnotách a medzinárodnom práve“. Problémom týchto výrokov je však to, že ako tvrdú realitu berú niečo, čo bolo skôr konvenciou. V hollywoodskom trháku Piráti z Karibiku členovia „pirátskej komunity“ opakovane vzývajú posvätné pravidlo parley – dočasného pokoja zbraní. Keď ich však okolnosti pritlačia, hrôzostrašný kapitán Barbossa vysvetlí svojej posádke, že „parley je skôr odporúčanie než zákon“. S medzinárodným právom je to podobne. Americký historik Stephen Kotkin nedávno pripomenul, ako tento poriadok založený na medzinárodnom práve a hodnotách vznikol. Spojené štáty – od Wilsona cez F. D. Roosevelta k Reaganovi – uznali, že v ich záujme je svet postavený na pravidlách a liberálnej demokracii. Ale – a ako vieme, všetko, čo predchádza tomu „ale“, nie je podstatné – jeho základom je americká ochrana, sila amerických zbraní a ekonomiky a tiež vôľa túto silu presadzovať. Inak povedané – svet riadený medzinárodným právom bol určitou bublinou, skleníkom, ktorého existenciu umožňoval Pax Americana, sila jedinej superveľmoci. Mimochodom, samotné USA sa vždy, nielen v Trumpovej ére, klonili k tomu, že sa na ne tieto „vnútorné pravidlá bubliny“ nevzťahujú. To viedlo na jednej strane k akciám typu početných zásahov do suverenity krajín v Latinskej Amerike či invázie do Iraku v roku 2003, a na druhej strane k rastúcemu napätiu medzi USA a časťou krajín „vnútri bubliny“, kde sa obzvlášť v západnej Európe vzýval „multipolárny svet“, v ktorom bude riadenie svetového poriadku viac demokratické a pravidlá budú viazať všetkých, aj superveľmoc, ktorá tento poriadok garantuje. Ako v týchto dňoch napísal britský intelektuál Konstantin Kisin: „Chceli ste multipolárny svet, tak teraz ho máte.“ V častiach európskej verejnej debaty síce vyvolávajú americké kroky zdesenie a neistotu, ale aj určitú úľavu a nádej: „Konečne sa postavíme na vlastné nohy.“ O americkom príklone k brutálnemu unilateralizmu ako o veľkej šanci pre kontinent písal už pred rokom filozofický provokatér Slavoj Žižek. Teraz jeho výzvy opakuje stále viac politikov a intelektuálov. „Musíme ich vyhodiť z Rammsteinu, musíme ich vyhodiť z Neapola!“ (dve najväčšie americké vojenské základne v Európe). „Je čas na rozvod!“ freneticky vykrikoval v televízii LCI bývalý francúzsky generál Michel Yakovleff v nadväznosti na „kauzu Grónsko“. Na sieti X mu odpovedal istý rumunský analytik: „Nemal by mu niekto povedať, že v takom prípade Poľsko, Rumunsko, Pobaltie, dokonca Taliansko okamžite urobia so Spojenými štátmi bilaterálne bezpečnostné dohody?“ V Yakovleffovom vyjadrení zaznela totiž aj iná zaujímavá fráza: Európu označil vo vzťahu k USA za „dieťa konfrontované toxickým rodičom“. „Nie sme na túto situáciu pripravení,“ dodal. V tomto ohľade obe reakcie smerujú vlastne k rovnakému záveru – postupne si uvedomujeme, že náš „svetový poriadok“ bol bublinou a že príznaky novej reality sme tak dlho odmietali brať na vedomie, až nás zaskočila úplne nepripravených. Bublina, v ktorej sme bezpečne a bezstarostne prežili pár desaťročí, praská a reakcia je detská otázka: „Kto sa o nás teraz postará?“ Ako prvý sa prihlásil Fridrich Merz. Na tlačovej konferencii po stretnutí koalície ochotných v Paríži povedal, že „po prímerí je Nemecko pripravené vziať zodpovednosť za bezpečnosť Ukrajiny a celého kontinentu“. Je to už dvanásť rokov od príhovoru Radka Sikorského, vtedy a dnes poľského ministra zahraničných vecí, ktorý je v Poľsku známy ako „berlínsky hold“. Sikorski v ňom vyzval Nemecko, aby bolo silným lídrom Európy. A pod taktovkou „cisárovnej“ Angely Merkelovej to naozaj tak bolo. Ako to dopadlo – v energetike, politike voči Rusku, klimatickej politike alebo migrácii –, nie je potrebné pripomínať. Tento týždeň v Paríži Merz predniesol svoju deklaráciu pomerne skleslým tónom. Niet sa čomu diviť, v rovnakom okamihu bola podstatná časť jeho hlavného mesta bez prúdu a tepla (pre útok ľavicových radikálov), čo je dobrý symbol aktuálneho stavu najmocnejšej krajiny Európy. Merzova popularita sa necelý rok po voľbách pohybuje okolo 25 percent a kancelár tak začína nebezpečne pripomínať Emmanuela Macrona – politika, ktorý za posledné roky dosiahol úplné majstrovstvo v zakrývaní totálneho neúspechu svojej domácej politiky silnými výrokmi na medzinárodnej scéne. „Potrebovali sme Donalda Trumpa, aby odhalil, že blafujeme, odhalil našu impotenciu a bezvýznamnosť vo svete, ktorému sme kedysi dominovali,“ napísal vo štvrtok o západnej Európe Alistair Heath z britského The Telegraph. Z pozície „juniorského partnera Ameriky sme sa dostali do postavenia vazalov“ a jediné, čo nám zostáva, je „žobrať o ďalšiu ochranu“. Máme v strednej Európe toto západoeurópske divadlo bezradnosti a americké (tiež veľmi divadelné) ukážky imperiálnej sily vítať so Schadenfreude (škodoradosťou)? Áno, my sme to hovorili. Nič to však nemení na fakte, že multipolárny svet pre malé národy nebýva láskavý. Otázka, kto sa o nás postará, je tak úplne aktuálna. V prvom rade sa však postarajme o seba sami, do tej miery, do akej to ide... Text bol paralelne uverejnený v českom denníku Echo24. Pomôžte nám šíriť hodnotné články a názory Prajete si vypočuť audioverziu článku? Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne. Pridajte sa k našim podporovateľom.