Kráľ dobrodruhov Thierry Sabine predával sny. Stratil sa v púšti, ktorú miloval

Mapa Afriky, ťah perom, mestá zakrúžkované na červeno: Paríž, Alžír, Agadez, Dakar. Toto je príbeh o tom, ako sa zrodila rely Paríž -Dakar a ako sa pred 40 rokmi naplnil osud jej zakladateľa a hlavného organizátora Thierryho Sabina. V 70. rokoch minulého storočia vznikala nová móda cestovania, objavovali sa nové médiá a ľudia z miest, dostatočne disponujúci peniazmi, chceli okúsiť to, čo dnes nazývame adrenalínové športy. Bola to éra, keď už síce Francúzom v Afrike veľa toho nepatrilo, ale spleť dlhoročných pavučín stále držala pohromade. Dekáda morálneho uvoľnenia, naštartovaná hádam šokom z vojny vo Vietname, priniesla do západnej kultúry vlnu novoromantizmu. Tak sa zrodilo prvé africké motoristické dobrodružstvo – motocyklové a automobilové preteky pretínajúce Abidžan na Pobreží Slonoviny a Nice v krajine Galského kohúta. Na tejto trase sa v roku 1977 v sedle motocykla objavil aj Francúz Thierry Sabine. Práve tento rodák z mesta Neuilly-sür-Seine, ležiaceho na severozápadnej hranici Paríža, neskôr stál na začiatku dakarského príbehu. Samozrejme, nebol jediný Francúz, ktorý sa rád túlal krajinou Malého princa, bývalých kolónií pod rozžeraveným púštnym slnkom. Pochopil však, že ľudia si jednoducho chceli siahnuť na dno svojich síl a overiť si, čo v nich je. A ocitnúť sa sám v Afrike je ten najideálnejší spôsob. Thierryho osud sa vo všeličom podobá spisovateľovi Antoine de Saint-Exupérymu. Ten so svojim lietadlom stroskotal v severnej Afrike a svoje zážitky z blúdenia piesočnými dunami sa rozhodol preniesť do rozprávkovej podoby. Knihu „Malý princ“ dodnes čítajú deti na celom svete a učarovala aj mnohým dospelým. „Vždy som mal rád púšť. Sadnúť si na piesočnú dunu. Nič nevidieť. Nič nepočuť. Aj napriek tomu sa niečo v tom tichu chveje,“ uviedol Saint-Exupéry. Dňa 14. januára 1977 za hranicou oddeľujúcou Niger od Líbye, na úpätí hory Emi Fezzan, Sabine stratil orientáciu a zablúdil. V „púšti všetkých púští“ – ako Ténéré nazvali Tuarégovia – tri dni a tri noci bez jedla, pitia a na pokraji smrti zápasil o holý život. Podľa zákonov prírody mal zomrieť, ale nestalo sa tak. Hodiny plynuli a Jean-Claude Bertrand, hlavný organizátor rely Abidžan-Nice, v snahe nájsť Thierryho vynaložil všetky dostupné prostriedky. Ku cti mu slúži, že prehľadal meter po metri, aby zachránil živého muža, ktorý sa neskôr paradoxne stal jeho veľkým rivalom. Keď ho konečne našiel, povedal mu: „Všetko, čo odteraz robíš, je navyše!“ Bertrandove slová o tom, že všetko čo Sabine od tej chvíle zažije bude bonusom, dodali Thierrymu mimoriadnu silu. Zažil zjavenie. Premožený krásou púšte sa vrátil do Francúzska s nadšením zázračného človeka a rozhodol sa zorganizovať „La Transat des Sables“. Je pravda, že Thierryho snom bolo od tej chvíle usporiadanie pretekov, ktorých značná časť by viedla africkou púšťou. A je aj pravda, že od 14. januára 1977 do 14. januára 1986 (deväť rokov, deň za dňom!) už jeho život nebol ten istý. Namiesto toho, aby na Afriku na celý život zanevrel, rozhodol sa, že sa tam vráti a Saharu pokorí. Zamilovaný do afrických tratí, vzal si do hlavy zorganizovať nevšedné preteky. Povedal si, že privedie so sebou podobných dobrodruhov ako je on sám. Neskôr vyhlásil: „Privediem vás ku dverám dobrodružstva. Ale je na vás, aby ste ich otvorili a vyzvali osud.“ Tak sa zrodil Dakar. Dobrodružstvo, ktoré podľa jeho slov malo „pomôcť snívať ostatným“. Založil Thierry Sabine Organisation, niekdajšiu finančne najsilnejšiu športovú organizáciu Francúzska, zohnal troch sponzorov, stanovil pravidlá a vytýčil trať. Pretekárom tak sprostredkoval nezabudnuteľné zážitky. „Thierry Sabine videl, ako veci fungujú na rely Abidžan-Nice z hľadiska organizácie,“ poznamenal Francúz Hubert Auriol, trojnásobný víťaz Dakaru a neskorší riaditeľ tohto podujatia. A pokračoval: „Na druhej strane, ak sa Bertrand nestaral o tlač, Sabine pochopil, že medializácia je veľmi dôležitá. Mal veľkú výhodu, že fungovanie mediálnej mašinérie poznal naspamäť. Ako bývalý študent EFAP (École Française des Attachés de Presse), školy pre tlačových atašé, získaval prax v redakcii L'Équipe. Na konci roka 1978 mu šéfredaktor tohto športového denníka povedal: ,Ak nám v januári zaistíš vyšší predaj novín, budeme ťa sledovať každý deň.‘ Thierry s touto myšlienkou zašiel do ďalších redakcií – France Soir, Agence France Presse, Le Figaro či Le Parisien. A povedal im: ,Vezmem si na starosť žurnalistiku‘ a prenajal si novinárske lietadlo. Do prvého ,vydania‘ vyrazilo päť novinárov, ktorí pokrývali celú tlač! Vplyv médií bol mimoriadne dôležitý.“ Skrátka rozumel médiám a vedel, ako vytvoriť atraktívny obraz podujatia. Tiež vedel, že dramatické príbehy z púšte – boj o prežitie, technické problémy, exotické prostredie – sú ideálne pre médiá, a to bol základ jeho stratégie. Jaroslav Krpec, niekdajší československý reprezentant za značku Tatra, si na Thierryho zaspomínal: „To nebola inštruktáž pred bojom, ale príjemný rozhovor s mužom, ktorého šarm nikomu nedovolil ani na okamih z neho spustiť oči. Stelesňoval bezprostrednú srdečnosť d'Artagnana a vznešenú diplomaciu kardinála Richelieu v jednej osobe. Bol kamarátsky a súčasne nekompromisný. Ani raz sa pri jeho ranných kázaniach nestalo, že by niekto predčasne odišiel. Mal denne tisíc starostí, ktoré mu však nebránili rozdať tisíc úsmevov.“ Sabine, dobrodruh telom aj dušou a veľký milovník Tuarégov, však okrem Dakaru organizoval aj iné podujatia: tzv. Zelený okruh, enduro v Le Touquet-Paris-Plage, off-road člnov na rieke Niger z Niamey do Bamaka a tiež lyžiarsky Raid Blanc, ktorý pripravoval s Alainom Gaimardom a spoločnosťou Les Arcs (uskutočnil sa však až po jeho smrti). Začal nakrúcať seriál s názvom „Les Nouveaux Aventuriers“ (Noví dobrodruhovia) spolu s Pierreom Fauqueom zo Sierra Production, režíroval program a prizýval si rôznych hostí. Mal aj iný projekt, a tým bolo písanie – začal písať román a poviedky. Dnes Thierryho môžeme zazrieť aj vo filme „Un homme et une femme: Vingt ans déjá“ (Muž a žena po dvadsiatich rokoch), v ktorom hlavnú úlohu stvárnil francúzsky herec a automobilový pretekár Jean-Louis Trintignant. Vo filme sú zachytené aj dokumentárne snímky z príprav a vytýčenia trasy Dakaru pre rok 1986, zopár záberov je i zo samotného štartu na Place d'Armes vo Versailles. Práve rok 1986, respektíve 8. ročník Paríž-Dakar, sa zapísal do dejín tejto rely ako „najťažšie stretnutie všetkých čias“. „Bol to ročník legendy, keď väčšina Čechov a Slovákov začala skutočne vnímať ságu dakarskej rely. Epocha, symbolizujúca koniec životnej púte Thierryho Sabina; no tiež rok, keď Čechoslováci po prvýkrát a nahlas svetu povedali, že na víťazstvo jednoducho majú,“ napísal český motoristický žurnalista Jiří Vintr. V skromných pomeroch socialistického mediálneho sveta sa na publicitu rozhodne nemohli sťažovať. Pred štyridsiatimi rokmi sa v ich prípade domov napokon vrátili ako porazení (respektíve morálni) víťazi. Trať, dlhá 15 000 kilometrov a pretínajúca Francúzsko, Alžírsko, Niger, Mali, Guineu, Mauretániu a Senegal, bola najdlhšia v celej doterajšej histórii – nielen podľa mnohých pamätníkov. V mrazivom nedeľnom ráne sa 29. decembra 1985 do prológu pustilo celkom 485 štartujúcich – 124 motocyklov, 7 „sajdiek“, 282 automobilov a 72 nákladných áut. Sabine venoval viac ako dva mesiace prieskumu trasy súťaže a keď začiatkom decembra 1985 zverejnil časový rozvrh a itinerár, azda všetky komentáre obsahovali vetu: „To bude peklo!“ Francúzsky športový denník L'Équipe neskôr hodnotil: „Tento ročník je ešte ťažší, ešte diabolskejší než predchádzajúci. Nebývalý počet zranení z posledných dní mu dáva skutočne dynamický nádych.“ Thierryho krajan a priateľ Cyril Neveu, ktorý Dakar v rokoch 1979-1987 päťkrát ovládol na motocykli, sa nechal počuť: „Usporiadatelia vtedy pre nás pripravili skutočné peklo. Kto chcel dôjsť do cieľa, musel zatnúť zuby, zabudnúť na to, že ľudské možnosti aj schopnosti strojov nie sú neobmedzené a rútiť sa za každú cenu vpred.“ Onoho 14. januára 1986 mal 36-ročný Thierry rendez-vous so svojím osudom. Stalo sa tak osem kilometrov pred doletom do Gourma Rharous v Mali, keď sa za tmy a v piesočnej búrke za veľmi zlej viditeľnosti on i zostatok posádky (tvorili ju spevák populárnej hudby Daniel Balavoine, redaktorka časopisu Journal du Dimanche Nathaly Odentová, druhý pilot helikoptéry François-Xavier Bagnoud a rozhlasový technik Jean-Paul le Für) rozhodli za každú cenu dôjsť do cieľa etapy. Pripomeňme, že Sabine a Balavoine boli tiež hlavnými organizátormi akcie „Paris du Coeur“ (Paríž zo srdca). Teda misie pomoci jednotlivým osadám afrických štátov (ktorými rely prechádza) formou čerpacích súprav s naftovými motormi pre zavlažovanie polí. „Možno aj Thierryho smrť bola dôsledkom jeho nesmiernej zodpovednosti. V ten tragický deň totiž etapa viedla v blízkosti hraníc medzi Mali a Burkinou Faso. Vianočný ozbrojený konflikt medzi týmito dvoma štátmi bol síce ukončený, ale vojnové napätie trvalo naďalej. Preto nás upozornili, nech sa za každú cenu snažíme hraničnému pásmu vyhnúť. Thierry Sabine potom zo svojho vrtuľníka sledoval, či predsa len niektorý z konkurentov neodbočil a nesmeruje do kritického pásma. A pretože táto etapa sa predĺžila až do noci, pristál vrtuľník asi dvadsať kilometrov od cieľa a Thierry požiadal posádku jedného prechádzajúceho automobilu, nech v cieli odovzdajú ich polohu a pošlú pre nich auto,“ priblížili neskôr tatrováci. Tou posádkou boli Francúzi Pierre Lartigue a Bernard Giroux na Lade Niva, ktorí v žiari reflektorov náhle zazreli niečo biele, čo mávalo uprostred dráhy. Bol to Thierry. „Upovedomte tábor, zosadli sme na zem. Nech po nás prídu,“ vypočuli si inštrukcie šéfa Dakaru. „Sabine si potom zrejme svoje rozhodnutie rozmyslel a helikoptéra znovu vzlietla do noci. Bohužiaľ, bol to posledný let nielen pre Thierryho, ale aj ďalších štyroch členov posádky,“ dodali k osudnej story jazdci Tatry. Tento ročník rely vari najvýstižnejšie vyhodnotil jeden z našich denníkov, keď napísal: „V histórii diaľkových automobil