Žena tragédiu neuniesla, on neľutoval ani minútu. Miloš sa 18 rokov staral o adoptovaného syna v bdelej kóme

Mnohí sa ho pýtali, prečo nedá syna do ústavu, keď biologicky nie je jeho. To si však nevedel predstaviť. „Každý večer, každú noc, všetky víkendy. Kŕmim ho, prebaľujem, kúpem. Neviem, čo je to dovolenka, nemôžem ísť s priateľmi na pivo ani na futbal. No z toho, čo som s Davídkom prežil, by som nemenil ani minútu. Každý má v živote nejaké priority,“ vravel Miloš Svoboda, český podnikateľ, no najmä statočný otec, ktorý sa 18 rokov bez prestávky staral o adoptovaného syna v bdelej kóme – o chlapca, ktorému osud vzal pohyb aj slová, no nie schopnosť cítiť lásku. Úspešný podnikateľ Miloš Svoboda mal s manželkou už dve dospelé dcéry a hľadali ďalší zmysel rodinného života. Vtedy sa rozhodli, že si z detského domova zoberú dvaapolročného chlapčeka. „Davídek bol krásny, usmievavý chlapec. Opýtal sa, či som jeho otec, povedal som áno. Potom sa tým všade chválil, bolo to veľmi dojímavé,“ opisoval pre Blesk. Dva dni po Dávidových tretích narodeninách sa však rodine obrátil svet naruby. „Odniesol som manželku s dcérami a Davídkom k jej rodine a dodnes mám pred očami, ako som otvoril dvere auta a Davča mi zamával. Dodnes ma to drví, pretože to bolo naposledy, čo som ho takto videl,“ spomínal so slzami v očiach pre Deník. Bol rok 2007 a keď po dvoch hodinách Milošovi zazvonil mobil, neveril vlastným ušiam. Davídek sa utopil. „Ani neviem, ako som prešiel Porubou. Šiel som naboso a bolo mi jedno, či je červená alebo zelená. Prišiel som na miesto a všetci boli schovaní doma, okrem záchranárov, ktorí bojovali o Dávidkov život. Odvtedy som sa od neho nepohol,“ uviedol otec chlapčeka, ktorý ostal v stave bdelej kómy – mal otvorené oči, no fungovali mu len základné telesné funkcie. „V nemocnici mu zachránili život, ale neporadili, čo robiť ďalej. Všetko som si musel zistiť a zháňať sám. Pochopil som, že ma čaká starostlivosť, ako sa hovorí, 25 hodín denne,“ priznal Miloš Svoboda, ktorý bol v čase tragédie úspešným šéfom rodinného podniku. Celý svoj život ale v tej chvíli obetoval Davidovi. „Manželka tragédiu nezvládla a rozišli sme sa. Zostal som na všetko sám. Mnohí sa ma pýtali, prečo nedám syna do ústavu, keď nie je biologicky môj. To som si však nevedel predstaviť,“ povedal otvorene.