Stromový dom. Ako sa z čiernej stavby stala turistická atrakcia

Je možné, aby si niekto uprostred mesta len tak vybral voľnú plochu a bez povolenia si tam postavil domček so záhradou? Nemecký Turek Osman Kalin to dokázal. Z jeho nelegálnej stavby sa dokonca stala turistická atrakcia - „stromový dom“ pri Berlínskom múre. Bolo to v roku 1983, keď Kalin pozeral z okna svojho bytu v západnom Berlíne a premýšľal, čo robiť. Už niekoľko mesiacov bol na dôchodku a veľmi sa nudil. Vyše 40 rokov tvrdo pracoval, najprv v rodnom Turecku, potom v Rakúsku a nakoniec v západnom Nemecku. Teraz sedel doma a chýbal mu pohyb. Z okna videl bezútešný Berlínsky múr s betónovými stenami, za ktorými ležalo hlavné mesto Nemeckej demokratickej republiky (NDR). A vtedy dostal nápad. Na hranici medzi východným a západným Berlínom si všimol malú zanedbanú plochu v tvare trojuholníka. Z jednej strany ju lemoval Berlínsky múr, z druhej cesta. Pozemok mal asi 350 štvorcových metrov a zdalo sa, že nikomu nepatrí. Nikto sa oň nestaral. Povaľoval sa tam odpad, staré chladničky a iné haraburdie. A tak sa vtedy 60-ročný Kalin, otec šiestich detí, rozhodol, že si na tej malej parcele urobí záhradku. S pomocou manželky Hatice pozemok vyčistil, pokopal pôdu a zasadil do nej cibuľu a cesnak. Bez toho, aby si od niekoho pýtal povolenie, začal na pozemku stavať plot a malú chatrč, cez ktorú prerastal strom. Najprv to vyzeralo, že to nikomu neprekáža, ale bol to omyl. Jednoduchý človek ako Kalin, ktorý ani nevedel poriadne po nemecky, nemohol tušiť, že jeho činnosť vzbudila pozornosť pohraničnej stráže v socialistickej NDR. „Keď tí vojaci videli môjho otca pri práci, najprv sa čudovali, čo tu ten Turek kope – možno nejaký tunel, aby pomohol ľuďom utiecť,“ priblížil v cestopisnej relácii KM42 Osmanov syn Mehmet. Tunel pod Berlínskym múrom by nebol ničím novým, také úteky sa naozaj vydarili. Kalin nevedel, že trojhranný pozemok, ktorý začal tak usilovne zušľachťovať, neležal na území západného Berlína, ako sa domnieval, ale patril NDR. Podľa správnosti mal byť za múrom, lenže keď ho východní Nemci stavali, zdalo sa im zbytočné komplikovať si prácu a míňať kusy betónu iba na to, aby obohnali múr aj okolo tohto bezvýznamného pozemku, ktorý vyčnieval z rovnej línie hranice. Kalinova záhradka akoby teda stála na území nikoho. Podozrivé aktivity hneď vedľa múra však pohraničníci nemohli ignorovať. Čo ak tam ten Turek naozaj hĺbi tunel a práca v záhrade je len kamufláž? A tak sa jedného dňa na Berlínskom múre otvorili dvere a Kalina navštívil dôstojník s dvoma vojakmi pohraničnej stráže. To, že sú z NDR, Turek najprv ani netušil. Myslel si, že za ním prišli Američania. Dôstojník sa ho spýtal, čo tam porába. „To hádam vidíte sami. Zakladám anatolskú zeleninovú záhradu,“ odpovedal dôchodca. Keď ho vojaci požiadali o doklady, zopakoval, že je iba obyčajný Turek, ktorý chce na staré kolená trochu záhradníčiť. Dôstojník ho však poučil, že NDR nie je jeho „guerillovou záhradou“ na svojom území nadšená. Po dlhšej výmene názorov, pri ktorej vraj Kalin použil aj niekoľko tureckých nadávok, sa však dôstojníkovi ľudovej armády starca uľútostilo. Napokon vyhlásil, že mu NDR povoľuje v záhradke ďalej pracovať, ale pod podmienkou, že na domčeku nepristaví poschodia, a to, čo bude pestovať, sa nedotkne „antifašistického ochranného valu“, ako súdruhovia v NDR nazývali Berlínsky múr. Aj keď to vtedy vyzeralo ako bezvýznamná záležitosť, z archívov už vieme, že pohraničníci nekonali na vlastnú päsť. Problémom Kalinovej záhrady sa zaoberal aj ústredný výbor Zjednotenej socialistickej strany NDR (SED), ktorý rozhodol v jeho prospech. Zdôvodnil to tak, že z neho spravil obeť kapitalistického vykorisťovania. Vraj je to iba úbohý turecký roľník, ktorý si v západnom Berlíne musí takto pestovať zeleninu, aby uživil rodinu. A čo Kalin? Stanovené podmienky dodržal a s pohraničníkmi už nikdy nemal problémy. Aby prejavil vďačnosť, zásoboval ich zeleninou zo záhrady, a oni mu na oplátku zase vždy na Vianoce poslali víno a pečivo. „Ostatným ľuďom potom vravel, že ten pozemok dostal od Ericha Honeckera (generálneho tajomníka SED, pozn. red.),“ prezradil jeho syn Mehmet. Kalinovej záhradke na ulici Bethaniendamm sa v ďalších rokoch darilo. Pestoval i rajčiny, kel, uhorky, tekvice či čiernu tureckú kapustu, zasadil aj tri slivky a dokonca si zriadil vinohrad. Rovnako zveľaďoval domček postavený na jednom zo stromov. Práve podľa neho dostal jeho príbytok meno Baumhaus an der Mauer (Stromový dom pri múre). Kalin aj tu šikovne využil vyhodené veci, ktoré našiel v okolí. Na rozšírenie chatrče mu poslúžili staré dosky, rošty, mreže, dvere i pletivo z plota. Elektrinu ani plyn tu nemal, ale najväčší problém bol s vodou. Záhradku bolo treba zavlažovať, no prípojku na vodovod si nemohol dovoliť. Skúšal vykopať studňu, ale nepochodil. Po vodu si tak najprv chodil na blízku faru, potom to vyriešil tým, že zbieral dažďovú vodu. Pred dvere si postavil kreslá so stolíkom na čaj, a keď mu ten stôl párkrát ukradli, zabetónoval jeho nohy do zeme. Akoby tým chcel ukázať, že ho z tohto miesta nikto nedostane. A naozaj. Ako sa ukázalo, pohraničníci NDR neboli jediným problémom. V novembri 1989 totalitný režim v NDR padol a Berlínsky múr zbúrali. Kalinov príbytok odrazu nestál na „území nikoho“, ale na pozemku, ktorý mal presne určeného vlastníka – berlínsku mestskú časť Mitte (Stred). A úradníci nemali pochopenie pre jeho čiernu stavbu. Netrvalo dlho a úrad mestskej časti Kalina požiadal, aby pozemok, ktorý neprávom obsadil, na vlastné náklady upratal a vyprázdnil. Východný a západný Berlín sa totiž opäť zjednotili a celú oblasť plánovali prestavať. On si to však nevšímal. Prístrešok rozšíril až na plochu 80 štvorcových metrov, dostaval kuchyňu i poschodie s balkónom, chatrči doprial betónové základy. Pre svoj druhý domov si dokonca vymyslel adresu: Bethaniendamm číslo 0. Mal však aj nepriateľov. Obydlie „na strome“ mu dvakrát podpálili – v rokoch 1991 a 2003. Nikdy sa však nevzdal. Zakaždým ho znova postavil a opravil. Vypratanie miesta tvrdošijne odmietal a svojím postojom si získal sympatie miestnej komunity, farára z blízkeho Kostola sv. Tomáša (St.-Thomas-Kirche), no najmä ľudí z úradu mestskej časti Friedrichshain-Kreuzberg, kde mal bydlisko. Tým sa napokon podarilo dohodnúť, že sa mestská časť Mitte Kalinovho pozemku vzdala a previedla ho na Kreuzberg. Miestny starosta potom Turkovi vystavil povolenie na špeciálne užívanie tejto parcely, čím „stromový dom“ zachránil. Dnes je z neho turistická atrakcia, ktorá sa objavila i v niekoľkých bedekroch. Keď Kalin v apríli 2018 vo veku 93 rokov zomrel, prevzal štafetu jeho syn. Na príbytok zavesil štít s telefónnym číslom, a ak sa s ním chce niekto porozprávať, zapýta si peniaze. Za vstup berie päť eur, za rozhovor aj 50. Z domčeka sa stalo múzeum a dokonca dostal i ceduľu s novou adresou – Námestie Osmana Kalina 0,1. © Autorské práva vyhradené