Keď vedľa mňa sedela manželka, žiadal som o eutanáziu. Slávny Rus oberal u Golonku čerešne. Vypil pri tom dve fľaše vodky

Nasadol do auta a dorazil do obľúbeného nákupného strediska. Vybavil nákup a potom emotívne, ako to vie len on, debatoval o hokeji i olympiáde, sypal ako z rukáva úsmevné i menej veselé zážitky. Trpezlivo podpísal niekoľko kartičiek so svojím azda najslávnejším portrétom, na ktorom sa teší na kolenách z gólu do siete ZSSR. „Za posledné týždne som ich rozdal stovky,“ ospravedlňoval sa, keď z tašky vylovil poslednú, ktorú mal pri sebe. Legendárny hokejista Jozef Golonka sa stále teší mimoriadnej popularite fanúšikov, hoci zlaté roky výnimočnej kariéry má dávno za sebou. V utorok oslávil 88. narodeniny. To bola pravda. Neviem presne, čo sa stalo. Absolvoval som operáciu bedrového kĺbu. Všetko bolo v najlepšom poriadku. Po nej ma preložili do rehabilitačného zariadenia, kde som sa mal dať dokopy. Náhle sa mi zhoršil zdravotný stav. Po troch dňoch som sa nemohol na posteli ani pohnúť. Akoby do mňa pichali nožom na celom tele, od bolesti som plakal. Myslel som, že je so mnou koniec. Naložili ma do sanitky a viezli ma zasa do nemocnice. Vedľa mňa sedela manželka a žiadal som o eutanáziu. Zabrala šiesta infúzia. Trápil som sa niekoľko dní. Prežil som to. Na klinike úrazovej chirurgie som strávil dva týždne. Starali sa o mňa super. Ja som ako mačka, mám sedem životov. Keď ma aj vyhodia dvermi, vrátim sa oknom. Na tele mám tristo štichov, mal som zlomený nos, veľakrát rozbitú hlavu, operované kolená… Aj v roku 1962 som bol na tom veľmi zle, už ma odpísali a hrozilo, že mám minimálne po kariére. Trvalo viac ako rok, kým som sa vrátil na ľad. Presne o tom, bolo to v medzištátnom zápase so Švédskom. Mal som vtedy výbornú formu. Po nepríjemnom kroščeku som mal zlomené rebro a prepichnuté pľúca. Na röntgene to neodhalili, išlo mi o život. V nemocniciach som strávil veľa času. Tri a pol mesiaca som preležal v štátnej nemocnici. Schudol som, bol som kosť a koža. Určili mi zlú diagnózu. Zavolali na konzultáciu špičkového odborníka, pneumológa docenta Jezerského, ktorý odhalil, že som mal traumatický zápal pohrudnice. Liečenie bolo ešte náročné a zdĺhavé. Z chrbta mi ťahali obrovskými injekciami vodu. Stratil som aj rok 1963, neštartoval som na majstrovstvách sveta, vtedy sa ešte zdalo, že v hokeji som definitívne skončil. Po troch mesiacoch som sa dostal z najhoršieho a na ďalšie tri som sa nasťahoval do piešťanských kúpeľov, kde som absolvoval rehabilitáciu, a najmä som veľa plával. Keď som sa konečne dostal domov, začal som trénovať s dorastencami. V novembri 1963. Po tom, čo som sa pustil do tréningu, rýchlo som sa dával dokopy. Slovanu sa príliš nedarilo, zimný štadión bol poloprázdny. Jedného dňa sa u mňa objavil manažér Vilo Čech a presviedčal ma, aby som už nastúpil, že ma potrebujú. Najskôr som odmietol, mal som poistku, ktorá mi po roku práceneschopnosti zaručovala 125-tisíc korún, čo nebolo málo, vtedy bol za také peniaze dom. O niekoľko dní prišiel opäť. Chodil aj za docentom Jezerským, aby ma presvedčil. Napokon som súhlasil. Koncom novembra som nastúpil v lige, už si nespomínam, s kým sme hrali. Ale bol to skvelý návrat, dal som dva góly. Pribral som desať kilogramov a v januári už hokejový novinár Vlado Malec písal, že Golonka je zasa vo forme a hlási sa do reprezentácie na olympiádu 1964. Tam sa začala moja druhá kariéra. Olympiáda v Innsbrucku 1964 bola moja druhá. Zahral som si na troch ZOH a premiéru som zažil v Squaw Valley 1960, mal som 22 rokov. Vracali sme sa domov bez medaily, skončili sme štvrtí. Z Ameriky som si priviezol cenný suvenír. Stretol som sa s prezidentom Richardom Nixonom. Navštívil nás v olympijskej dedine, hrali sme práve stolný tenis. Pýtal sa ma, odkiaľ pochádzam. Podpísal sa mi na olympijskú legitimáciu. Nestačili na víťazstvo, podľahli sme 5:7. Ale všetko sme si vynahradili o štyri roky neskôr v Grenoble. Bola to moja tretia olympiáda a na nej som sa tešil nielen zo striebornej medaily, ale aj z prvej výhry nad Sovietmi. V zápase s nimi som strelil dôležitý gól. Viedli sme 4:2 a napokon oslavovali víťazstvo 5:4. Na krídlach som mal Jiříka a Ševčíka. Náš útok dal tri góly. Zvolilo si ma mužstvo. Mojím zástupcom bol Pepo Černý, žiaľ, nedávno zomrel. Cenil som si, že mi spoluhráči dali takú dôveru, v tíme bolo veľa osobností. Čo hráč, to skvelý hokejista. A skoro všetko to boli českí hráči. Len ja a Vlado Dzurilla sme boli v tom čase dvaja Slováci v československej reprezentácii. Plus Moravan Nedomanský, ktorý hrával s nami v Slovane. S Rusmi sme odohrali veľmi emotívny zápas, napätie znásobovala politická a spoločenská situácia v Československu na jar 1968. Po návrate ma tri dni vypočúvali, nakoniec ma prepustili. Obviňovali ma, že sme v tom zápase provokovali. Robili sme všetko pre to, aby sme súpera vyviedli z koncentrácie. Pán profesor, nechoďme na ľad, počkajme chvíľu, nech prídu rozhodcovia po nás, vravel som pred zápasom trénerovi Kostkovi. Zápas sa začal s časovým sklzom. Rusi sa dokonale rozcvičovali, boli už na klzisku a čakali na nás. Sedeli sme v šatni, tri razy prišli rozhodcovia za nami, až potom sme pomaly vykorčuľovali na ľad. To bola taktika. Keď som strelil gól, urobil som lastovičku pred sovietskou striedačkou. Bola to veľká bitka. Na ľade som zvádzal najmä povestné súboje s obrom Ragulinom, nič sme si nedarovali. Inkasovali sme rýchly gól. Ale ešte v prvej tretine sme vyrovnali, a potom to išlo. V rozpätí polminúty sme dali ďalšie dva góly a súper už iba doťahoval náš náskok… Jediní sme v turnaji zdolali veľkého favorita. Po tomto víťazstve sme siahali na zlato, ale v poslednom zápase sme iba remizovali so Švédmi, ktorí nezískali medailu, skončili až štvrtí. Zlato pripadlo opäť Rusom. Určite, nielen preto, že sme získali strieborné medaily. Aj vďaka veľkej sledovanosti a popularite, ktorú mi turnaj priniesol. To platilo vzápätí aj o svetovom šampionáte 1969, ktorý sa hral v špeciálnej atmosfére už po okupácii a tam sme dokonca zdolali Rusov dva razy, čo sa dovtedy nikomu nepodarilo. Ale vybojovali sme „len“ bronz. Dlho nebolo jasné, či vôbec do Švédska pocestujeme. V tíme prevládal názor, aby sme šampionát bojkotovali, na protest proti okupácii. Pred odletom sme o tom v mužstve dlho debatovali a ako kapitán som presviedčal spoluhráčov, aby sme sa na MS zúčastnili. Tvrdil som, že keď sa na turnaji nezúčastníme, nič tým nezískame. Väčšina hráčov bola z Dukly Jihlava, hovorím im, ak odmietnete účasť na ZOH, vyhodia vás z klubu a čo budete robiť potom?! Najlepšie sa im pomstíme, keď tam budeme hrať, Rusov zdoláme a nepodáme im ruky. To bude sledovať celý svet. To sa aj stalo. Dvakrát sme však podľahli Švédom, čo nás obralo o lepšie umiestenie. Doma nás však vítali nadšené masy ľudí. Stretli sme sa viackrát. Bol to skvelý chlapík. Navštívil ma aj v Bratislave, býval u mňa celý týždeň. Pozvali nás oboch do šou Milana Markoviča. Zažil som s ním neuveriteľnú príhodu. Musel som ísť niečo vybaviť. Nechal som ho zatiaľ u nás v záhrade, začal oberať čerešne. Po nejakom čase mi volá vystrašená manželka. Rýchlo sa vráť, pije vodku a zapíja to vínom, mám strach, vraví mi. Dofrčal som domov, vbehol som do záhrady. Saša, što ty delaješ? pýtam sa. Len pokrčil plecami a usmieval sa. Sedel na strome, spokojne oberal čerešne a pri tom stiahol dve fľaše vodky. Bol v pohode. Mal vtedy asi 130 kilogramov a niečo vydržal (smiech). Je to výborný, slušný chlapec. Ale nemá dosť skúsenosti s vedením tímu na veľkom podujatí. Uvidíme, ako sa s tým vyrovná. To je problém. V Pekingu bola slabá konkurencia. Nepáčila sa mi doterajšia naša príprava, hrali sme so slabými súpermi. Máme veľmi málo kvalitných hráčov. V NHL sme zaznamenali ďalší výrazný pokles. To si môžeme hodiť kocku medzi troma hráčmi a komu padne najvyššie číslo, je najlepší… Ale mne sa napríklad páči Regenda. Je to talent a má guráž. Viem s istotou povedať len to, že najlepší Slovák v NHL bol Stan Mikita. Dosiahol to, čo nik iný od nás. Veľkí boli tí hráči, ktorí rozhodovali zápasy. Slafkovský je talent, ale nie je ešte kľúčový hráč. Aký mladý hráč?! Čoskoro bude mať 22 rokov. Connor Bedard má dvadsať a iné štatistiky. Slafkovský má určite potenciál zlepšovať sa. Uvidíme, ako sa bude ďalej vyvíjať, to je otvorená i zložitá otázka. Na to vplýva veľa faktorov. Musí mať aj dobrú podporu a všetko správne usporiadané v hlave. Dôležité je, ako to zvládne nielen na ľade. Nie náhodou išla s mladým Jágrom do Ameriky mama. Tá ho držala nakrátko. Inak by možno o ňom dnes málokto vedel. Po posledných zdravotných problémoch som schudol sedem kíl. Necvičím. Ale chodím pravidelne na prechádzky so psom. A do obchodu. Pozerám doma televízor. Sledujem najmä politické debaty. A často pri tom nadávam… (smiech) © Autorské práva vyhradené