Novela ústavy v médiách / Na liberálnej strane je viac sarkazmu, znechutenia a opovrhnutia

Keď sa na prelome septembra a októbra v médiách spustil poústavný šitstorm, akurát som vyťahovala zo šuflíka (teda z mnohoriadkového a mnohohárkového excelu) niečo fit na konferenciu (De)polarizácia na Slovensku. Nedalo sa inak, šuflík som zavrela a otvorila nový – na čerstvé liberálne aj konzervatívne mediálne chuťovky. Za dva týždne medzi 25. septembrom a 10. októbrom som ich nazbierala v komentárových rubrikách Denníka N, SME, Postoj, Štandard a Marker presne 103 – tak akurát na ľahké počítanie percent. Tridsaťpäť percent celej vzorky patrilo komentárom, glosám a fejtónom z konzervatívnych médií (Postoju 13 percent). Vykonala som na nich osvedčenú analýzu odskúšanú na päťkrát väčšej a tematicky univerzálnejšej vzorke. Výsledky som potom mohla porovnať s predchádzajúcimi. Ako obvykle, aj teraz sa ako prvé zistenie núka očividná prevaha liberálnych textov. Dvojtretinový podiel komentárov na tému ústavy v dvoch z piatich skúmaných denníkov môžeme, samozrejme, prisúdiť celkovo vyššej produkcii omnoho väčších redakcií. Svedčí však aj o intenzívnom záujme liberálnych komentátorov o danú tému – veď mohli svoje kapacity nasmerovať inam. Tematicky sa hľadáčik progresívnych médií presunul z obvykle najvýživnejšej témy vlády (45 percent v bežnej vzorke, 28 percent v tejto) na cirkev a kresťanstvo (31 percent) a konzervativizmus ako taký (27 percent). Obe majú v bežnej vzorke po 7 percent. Ostatné témy ostali v úzadí, zoslabla dokonca aj téma LGBT (zo 14 na 10 percent), hoci niektoré články novely sa tejto komunity priamo týkali. Zdá sa teda, že ako zdroj problému v súvislosti s ústavou progresívni novinári neidentifikovali ani tak Ficovu vládu, ako skôr kresťanov, Katolícku cirkev a konzervativizmus ako taký. Objektom konzervatívnych článkov bol na prvom mieste progresivizmus ako taký (47 percent), ale hneď na druhom vnútrokonzervatívna diskusia (44 percent). Táto tematická línia je vo všeobecnej vzorke dokonca najsilnejšia zo všetkých (20 percent), ale tentoraz ešte narástla viac než dvojnásobne. Obzvlášť pre denníky Marker a Štandard bolo typické hľadanie vnútorného nepriateľa – KDH tam tradične čelí silnej kritike a v reakciách niektorých konzervatívnych politikov novinári obzvlášť odsudzovali prikrčenosť, prihrbenosť, hanbu namiesto hrdosti a sebavedomej oslavy úspechu. Komentátori odmietali aj naivnú vieru niektorých konzervatívnych politikov v mýtus možnej spolupráce s progresívcami a snažili sa ukázať, že tí nijako nemôžu „zabudnúť na svoju progresívnu DNA, ktorá je z podstaty veci dúhová a žiadna iná byť nemôže“. Paradoxne, v inej časti konzervatívneho spektra až neobvykle silno zaznievalo volanie po hľadaní porozumenia s liberálnymi partnermi. Druhý paradox môžeme vidieť v tom, že kým u konzervatívcov sa pozícia argumentu o potrebe dialógu s „inými“ posilnila (z bežných 10 na 14 percent), na liberálnej strane v poústavnej depresii takmer vymizla (z bežných 14 na 1 percento). Aj pri téme ústavnej novely sa však zachovalo typické progresívne vysmievanie sa z konzervatívnej hlúposti – v zmysle zadubenosti, kognitívnej nedostatočnosti. V bežnej liberálnej vzorke má atribút hlúposti podiel až 45 percent, v ústavnej vzorke obsadil druhú priečku s 22 percentami. Objektom kritiky totiž tentoraz neboli bežní slaboduchí Slováci z rôznych kútov krajiny, ale najmä politici, ktorí katastrofu dopustili, preto sa akcentovalo skôr babráctvo, naivita, neschopnosť predvídať dôsledky. Esenciu týchto postojov už tradične šťavnato zhrnula Cynická obluda v SME, podľa ktorej môže Marek Krajčí „skúšať svoje storky o Božom hlase tak akurát na ľudí s jeho inteligenciou“ a „vlastné žiačky opaľujúci telocvikár“ sám nechápe, čo v mene KDH vlastne hovorí. Z konzervatívnych pozícií týmto hlasom do istej miery kontruje Marker, v ktorom občas už nevládzu inak, len hľadať sanitku a odbornú pomoc pre nepríčetných „brancov z frontu informačnej vojny“, ale celkovo v konzervatívnych médiách chýba liberálnemu sarkazmu partner rovnakej váhy a viac než o atribúte hlúposti tam možno hovoriť o atribúte nerozumnosti. Konzervatívci omnoho viac argumentujú, snažia sa ukázať, ako jednotlivé progresívne úlety vedú na scestie, a venujú veľa pozornosti vlastnej identite. Je v tom aj irónia či sarkazmus, ale viac emócií a expresívnejší odpor až opovrhnutie cítiť na progresívnej strane. Vzácne spoločný je pocit agresívnej bojovnosti na tej „druhej strane“. V oboch častiach vzorky – konzervatívnej aj liberálnej – dosiahol atribút „túžba ovládať“ podiel 31 percent. Znamená to, že konzervatívci liberálom a naopak prisudzujú ako motív konania túžbu presadiť sa na úkor protistrany, hoci aj násilne, a diktovať pravidlá. Progresívci alarmujúcim tónom pripomínali „tradíciu upaľovania vedcov, nepohodlných ľudí, vrážd, útlaku a genocíd celých národov“ a varovali pred „kresťanistami“, ktorých svedomie ľahko vzplanie „v ohni vnútornej krízy, či zradiť svoje hodnoty postavené na Desatore, pätore, Starom aj Novom zákone a spovednom zrkadle...“ Obávali sa, že „ak evanjelium zmiešame s vôľou k moci, bohatstvu a nadradenosti, stane sa z neho nebezpečná modla. Právom jej patrí meno Antikrist“.  Konzervatívni komentátori zas pripomínali excesy marxizmu, komunizmu a ich neopodôb. Pripomenuli aj protináboženský aspekt „marxistického ťaženia“ slovenských progresívcov, konkrétne hlasovanie za zrušenie pracovného voľna na sviatok Sedembolestnej. Podľa Martina Leidenfrosta podľahli „svojim najnižším protikatolíckym a protinárodným pudom“: „Progresívci roky kázali, že hlasovať s Ficom nikdy, no keď sa objavila príležitosť zaťať sekeru nad národnou púťou, stáli s krvavými očami v šíku so smerákmi a zdvihli ruky ako jeden muž. Vyfarbili sa, znemožnili sa, zahanbili. Za to jedno srdečné Pán Boh zaplať!“ V argumentačnej analýze som sa pozrela na to, aké základné, podstatné presvedčenia sú za tým všetkým. Väčšinou je možné nájsť u názorových oponentov spoločné presvedčenie (gr. topos), na ktorom sa zhodujú, z ktorého však môžu vychádzať úplne protistojné argumenty. V tomto prípade na liberálnej strane víťazil argument „riadiť druhých podľa pravidiel dobrého života je neprípustné“. Inými slovami: nikto nám tu nebude nanucovať svoje (náboženské/ideologické) morálne pravidlá a pchať nos do našich súkromných životov. Na konzervatívnej strane sa táto sebaobrana pred ideologickým zasahovaním rozdrobila do argumentov o potrebe zachovať si identitu, o škodlivosti násilného presadzovania ideológie a o negatívnych dôsledkoch progresívnych excesov. Aký topos hľadať za tým všetkým? Môžeme ho pomenovať ochraňovaním vlastnej predstavy toho, čo je správne. Konzervatívci aj liberáli majú strach z ovládnutia spoločenského diskurzu a verejných politík opačnou ideológiou, niektorí hovoria dokonca o „úplne odlišných civilizáciách“. Preto sme v konečnom dôsledku svedkami morálneho zápasu o definíciu dobrého a zlého. Je pritom príznačné, že liberálom viac prekáža morálny mikrodiktát zameraný na ich súkromné životy (nepozerajte nám cez kľúčovú dierku do spálne!) a konzervatívcom makrodiktát zameraný na ovládnutie spoločnosti (pochodom inštitúciami). Ďalšie zaujímavé pozorovania by (aj z tejto vzorky) vyžmýkala lingvistická analýza expresivity. Možno sa podarí, už teraz sa však možno odvolať na staršie zistenia o tom, že liberálna expresivita je tvorivejšia, viac pracuje s originálnymi novotvarmi než petrifikovanými výrazmi; viac narába s narážkami a iróniou než s jednoduchými prívlastkami. (Inými slovami: liberálne médiá viac kupujú texty od spisovateľov, prekladateľov, scenáristov, režisérov.) Najzaujímavejší je však priepastný rozdiel medzi emóciami obsiahnutými v expresívnych výrazoch (typickú šesticu základných emócií poznáme z filmu V hlave: radosť, smútok, strach, hnev, odpor, prekvapenie): v progresívnych médiách víťazí odpor, resp. znechutenie, kým pre konzervatívne je typický hnev, rozčúlenie. Zároveň však treba pripomenúť, že samotná expresivita nevypovedá o texte nič negatívne. Naopak, byť tvorivý, živý, šťavnatý, neokukaný je pozitívne a podporuje to účinnosť výpovede. Preto je dôležité skúmať expresivitu hlbšie a práve analýza prítomných emócií sa ukazuje ako produktívny prístup. Ak platí, že v záchvate hnevu a rozčúlenia človek povie, čo si naozaj myslí, je užitočné si zhrnúť, čo preletelo slovenskými médiami v emočne nabitých dňoch po schválení novely ústavy. Tie liberálne zrazu pozabudli na vládu, koalíciu, Ficov únos štátu – a otočili svoje kanóny proti cirkvi, kresťanom, konzervatívcom. Hlasy za dialóg a spoluprácu na progresívnej strane takmer vymizli a potvrdilo sa dlhodobé pozorovanie rozdielnosti konzervatívneho a liberálneho výsmechu. Obe strany považujú „tých druhých“ za nedovzdelaných, nechápavých, pomýlených, ale liberálny sarkazmus je adresnejší a štipľavejší. Stalo sa už aj predmetom globálneho akademického výskumu, prečo konzervatívci nemajú svoje „zomri“, „cynické obludy“, memečká, karikaturistov, standupistov... Konzervatívna expresivita môže byť – v závislosti od autora – aj hrubá a nekultivovaná, ale v podstatne nižšej miere býva osobná, pohŕdavá, opovržlivá. Nie náhodou slovo dezoláti (v angličtine deplorables) vzniklo v progresívnom prostredí. Výskumy poukazujú na odlišné narábanie s humorom, ktorý liberáli spracúvajú skôr do viacvrstvových ironických foriem a konzervatívci do priamejších vyjadrení nahnevanosti. V mojej vzorke sa potvrdilo, že postoj k nechápavosti oponenta nemá medzi konzervatívcami a progresívcami rovnakú kvalitu: liberáli prisudzujú konzervatívcom priamo hlúposť (hodnú výsmechu), konzervatívci operujú skôr atribútom nerozumnosti (a snažia sa protistranu poučovať a presviedčať). Významný konzervatívno-liberálny rozdiel sa ukázal aj v zameraní kritického pohľadu: kým liberálne hľadanie vinníka bolo nasmerované výlučne von, v konzervatívnych médiách sa takmer polovica komentárových textov venovala vnútornej diskusii. Takáto sebareflexia môže byť sebatrýznivá aj sebapovznášajúca podľa miery vyzretosti sebakritika. Hľadanie vnútorného nepriateľa bolo typické pre