O hrdinstve Ukrajincov / Príbeh pešiaka, ktorý 165 dní ležal v zákope asi 70 metrov od Rusov a takto „označoval“ ukrajinskú zem

Na Troch kráľov tento príbeh zverejnil hlavný ukrajinský denník Ukrajinska pravda. Vďaka reportérke Oľhe Kyrylenkovej mám prvýkrát pocit, že si viem novú podobu tejto nezmyselnej vojny predstaviť. Článok je ľahko propagandistický, odmeňuje čitateľov šťastným koncom – hrdina prežil a zabil pritom spolu s jedným kolegom štrnásť ruských okupantov – a cítiť, že slúži úlohe rozptýliť vážne pochybnosti, ktoré trápia ukrajinskú spoločnosť. Má vôbec ešte zmysel poslať pechotu do neustále sa rozširujúcej zóny, v ktorej prevaha ruských smrtiacich dronov zabije všetko, čo sa len trošku hýbe? Toto frontové pásmo nazývajú killzóna. Chcem dnes prerozprávať príbeh 55-ročného príslušníka pechoty s prezývkou Udav, lebo demoralizácia ukrajinskej spoločnosti dosiahla nebezpečnú úroveň. Aj keď sa ako novinári, ktorí podporujeme obeť tejto vojensky nevyprovokovanej invázie, neradi vnárame do tejto demoralizácie, nemali by sme už privierať oči pred skutočnosťou, že Ukrajincom na Ukrajine chýba po štyroch rokoch vojny pocit elementárnej spravodlivosti. Zhruba milión chlapov povinných narukovať si cez korupciu vybavilo exil na zlatom, dobre vyhriatom a jasne osvetlenom Západe, zvlášť mladí muži utekajú kade-tade a dezercie sa stali bežným javom. Zakázané videá o „autobusizácii“ – násilnej mobilizácii mužov, ktorých odchytávajú na verejnosti – poburujú aj ukrajinských patriotov. Velenie armády stereotypne opakuje chybu známu pod menom Bachmut. No a potom je tu ešte hlavný veliteľ, ktorý po odhalení ohavných korupčných káuz spojených s jeho komediálnym zoskupením Kvartal 95 nadobro stratil dôveru ukrajinskej väčšiny. Nie je potvrdené, či Zelenskyj videl na vlastné oči zlatý záchod v byte organizátora stomiliónovej krádeže, svojho kamaráta a suseda Timura Mindiča, ale nedávne zatknutie poslancov Zelenského strany, ktorých protikorupčné orgány podozrievajú z podplácania poslancov za poslušné hlasovanie, pripravilo Ukrajincov už aj o posledné ilúzie. Zapletený je do toho aj javiskový partner Zelenského „Juzik“. Každý Ukrajinec pozná jeho tvár – ten mohutný obor. Niekto Mindiča s predstihom varoval, a tak sa mu podarilo ujsť do Izraela. Niekto Juzika včas varoval, a tak sa aj Juzikovi podarilo utiecť. Ukrajinska pravda v tomto týždni v inom článku rozobrala dôvody, pre ktoré sa prezident Volodymyr Zelenskyj rozhodol, že novým šéfom prezidentskej administratívy bude človek, ktorý by ho v druhom kole prípadných prezidentských volieb porazil: veľmi populárny doterajší šéf vojenskej rozviedky HUR Kyrylo Budanov. Jedným z hlavných motívov je to, že Zelenskyj podľa Ukrajinskej pravdy potrebuje mať v tejto kľúčovej mocenskej pozícii človeka, ktorý disponuje dostatočným morálnym kreditom na to, aby mu po konci mandátu zabezpečil beztrestnosť. Nuž, takáto je ukrajinská elita. Ukrajina dokončila pod tlakom ruského vraždenia svoj proces budovania národa, ale nevymanila sa z prekliatia svojich neduhov. Článok, ktorý dnes prerozprávam, by mohol pomôcť vysvetliť, prečo Ukrajinci predsa len ešte neprehrali vojnu. Hoci ruská prevaha v pomere dostupných vojakov a bezpilotných lietadiel rôznych typov je ohromujúca, Ukrajinci už dva a pol roka ustupujú, ale útočníci za ten čas nedokázali dobyť ani dva a pol percenta ukrajinského územia a front sa stále nerozsypal. Určite bude za tým skutočnosť, že tuposť velenia ruskej armády suverénne presahuje tuposť Syrského, určite je za tým aj intelligence západných spojencov, vďaka ktorej Ukrajinci vedia oveľa cielenejšie ako Rusi eliminovať vojenské lode alebo kľúčové body vojnového a ropného priemyslu. Ľudia ako 55-ročný taxikár s prezývkou Udav. Článok sa venuje problému, že v poslednom čase ukrajinskí pešiaci nasadení v úplne prvej línii „sivej zóny“ tam musia vytrvať neobyčajne dlho. Ide o pozície, ktoré si vyžadujú od vojaka nepretržitú pozornosť. Blízkosť k pozíciám ruskej pechoty bola podľa respondenta v rôznych časoch iba neuveriteľných 30 – 70 metrov. Človek takú záťaž, zvlášť v podmienkach dronovej vojny, normálne nevydrží dlhšie ako zopár dní. Vojak potom musí byť vymenený. A tak príslušníci pechoty ostávali v killzóne najprv dva týždne, potom mesiac a pol a teraz sa na Ukrajine hovorí o prípadoch, keď vojaci strávili 130, 165 alebo 470 dní na týchto exponovaných pozíciách. Náš hrdina žil od 18. júna do 30. novembra v malej diere „na nule“. Pešiak 152. samostatnej poľovníckej brigády je – a to je veľmi typické pre túto vojnu – starší muž. Je to manžel, otec, dedko dvanásťročnej vnučky Iris, ktorej meno sa vyslovuje po anglicky: Ajris. Ešte pred rokom a pol strávil obvykle len tri-štyri dni na prednej pozícii, zriedkavejšie sedem dní. Neskôr dva týždne. Na začiatku roka 2025 sa čas predĺžil na mesiac. V lete sa vnútorne pripravoval na možnosť, že v najhoršom prípade bude maximálne dva mesiace v zóne smrti. Bol v blízkosti Pokrovska, ale za ten polrok netušil nič o chode vojne, o mierových rokovaniach, o Trumpových pokusoch. V jednej tichej chvíli mal dojem, že vojna sa skončila a zabudli mu povedať. Obvykle však Rusi pokrývali jeho pozíciu náhodnými paľbami 500-kilových bômb typu KAB. Komunikovať mohol iba sporadicky prostredníctvom vysielačky. Niekedy takto mohol začuť hlas svojej manželky a vnučky. Jeho misia sa začala tým, že on a jeho kolega vykopali 30-centimetrovú jamu. To je minimálna hĺbka, aby sa vyrovnali so zemou. Potom ju ešte dva mesiace rozširovali a vybavovali. Vykopanú zem vyniesli a rozsypali pod kríkmi, aby kopa zeminy nepriťahovala pozornosť dronov. Aby pešiak prežil v killzóne, hovorí Udav, musí byť neviditeľný. Žije v režime neustálej pohotovosti. Udav a jeho kolega cez deň pozorovali zo svojej zákopovej jamy predný okraj, v noci každý po dve hodiny. Rusi boli tak blízko, že v zákope nemohol nahlas rozprávať. Celé mesiace si nemohol narovnať chrbát ani nohy. Často ani nemohol vyjsť zo svojej zákopovej jamy na toaletu, musel vykonávať potrebu do igelitky. Nemohol zapáliť zákopové sviečky, aby sa zahrial. Maximálne „kúrenie“, aj v zime, boli vyhrievané vložky do topánok. Streľba bola luxusom, ktorý si nemohli dovoliť. Zvuk výstrelu z automatu by sa rozliehal na kilometre ďaleko a tak by ich odhalil. Keďže dvaja vojaci zo susednej pozície prešli do ich zákopu, boli neskôr štyria. Udav všetkým opakoval pravidlo: „Jeden výstrel – jedna mŕtvola.“ Do augusta sa podarilo každý deň zhadzovať vrece s províziou na ich pozíciu. Konzervy, suché jedlo, káva, voda, ale aj výstroj, powerbanky, suchý sprchový gél, balíky od príbuzných – celkom 9-10 kilogramov. S nástupom jesene 2025 však začali Rusi aktívnejšie zostreľovať ukrajinské zásobovacie drony. Časom už k štyrom pešiakom nič nedoletelo. Udav, ktorý schudol pätnásť kilogramov, rozpráva: „Chlapci začali panikáriť. Nechceli zomrieť hladom, hanebnou smrťou. Keď už bolo naozaj ťažko, dobehli sme ruských pešiakov, zabili sme ich a vzali im jedlo.“ Podľa Oľhy Kyrylenkovej to rozpráva pokojne, ako keby to bolo niečo úplne bežné. Velenie sa od septembra pokúšalo dostať Udava z pozície. Poslali mu najmenej päť ľudí na výmenu, ale nikto z nich sa nedostal na pozíciu. Niekto utrpel zranenie a vrátil sa späť. Niekto sa zastavil na medzipozícii, uvedomil si, čo ho čaká, a vrátil sa späť. Stiahnutie ľudí z pozícií na jeseň 2025 sa stalo prakticky nemožným. Nebo patrilo Rusom. Poslednou nádejou pre pechotu v takýchto podmienkach zostalo počasie. Velitelia nariadili Udavovi a kolegovi so zlomenou rukou, aby počkali na hmlu a vyrazili v nej – v tom čase sú drony prakticky slepé. Hustá hmla sa usadila 28. novembra. Udav sa až vtedy dostal von z killzóny. Udav v článku v Ukrajinskej pravde nikomu nič nevyčíta. Ak povedal niečo kritické, nebolo to odcitované. Reportérka sa ho neisto opýtala, či nasadenie pechoty v zóne smrti má ešte zmysel. Na jej prekvapenie ihneď odpovedal, že pechota na fronte je potrebná. Bez ohľadu na to, aké ťažké to pre ňu je, aké ťažké to je pre neho, nepochybuje o tom. Jediné, čo v ňom vyvoláva pochybnosti, je dĺžka pobytu tam vpredu. Pešiak podľa Udava v killzóne musí byť, lebo „označuje“ práve v čase infiltrácie malých skupín ruských vojakov ukrajinské územie. Pešiak tam leží ako hraničný kameň. Niekto to robiť musí. A on sa obetuje. Udav odpovedá s odkazom na svoju dvanásťročnú vnučku Ajris. Dievčatko vraj chodí na karate, „má už 4. alebo 5. pás, robí 60 klikov na rukách a 15 príťahov, v žiadnej brigáde som nevidel ľudí s takouto prípravou!“ Vnučka dedkovi cez vysielačku posielala odkazy, že ho miluje a že má prísť domov. Jeden z posledných ukrajinských hrdinov spomína: „Myslel som si: prejdem všetko, vydržím všetko, aj hlad – len aby som sa vrátil a objal ju. Aby som objal všetkých. Každý je tu predovšetkým pre svoju rodinu – aby sa k nej nedostali Rusi. A až potom pre vlasť.“ Pomôžte nám šíriť hodnotné články a názory Prajete si vypočuť audioverziu článku? Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne. Pridajte sa k našim podporovateľom.