Je čas na Chartu 26: Slovensko je Európa

Odkaz Charty 77 nájdeme aj v našich zvrchovane národných zdrojoch. Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N. Pred štyridsiatimi deviatimi rokmi, 6. januára 1977, bola zverejnená Charta 77 a mená jej prvých signatárov. Tento dokument vyzýval československú komunistickú štátnu moc na dialóg a spoluprácu na dodržiavaní ľudských práv, ku ktorému sa Československo zaviazalo, keď vtedajší prezident Československej socialistickej republiky Gustáv Husák podpísal Záverečný akt helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Hoci Charta 77 nebola napísaná konfrontačne či nepriateľsky, naopak, jej základné posolstvo bolo odzbrojujúco konštruktívne, štátna moc okamžite spustila proti jej signatárom masívnu kampaň. Všetci boli rozličnými spôsobmi prenasledovaní a perzekvovaní. Do Nežnej revolúcie v novembri 1989 ju podpísali sotva dve tisícky občanov Československa. Nešlo teda o žiadne celospoločenské hnutie porovnateľné s poľskou Solidaritou, no napriek tomu Charta zohrala kľúčovú úlohu pri znovunastolení liberálnej demokracie v Československu. Vďaka osobnostiam združeným v Charte 77 bolo Československo pripravené po páde komunizmu hneď od začiatku prevziať politickú zodpovednosť za porevolučný vývoj u nás takým spôsobom, že Václav Havel, jeden z hovorcov Charty 77, nahradil Gustáva Husáka mesiac po páde komunizmu a prvé slobodné voľby po viac ako 40 rokoch sa konali pol roka po revolúcii. Príbeh Charty 77 s dejinnými dôsledkami sa však začal, dalo by sa povedať, podomácky. V roku 1976, teda iba rok po podpise medzinárodnej dohody o ľudských právach, začal komunistický režim či, správnejšie povedané, konkrétni ľudia, ktorí komunistickí režim stelesňovali, otvorene ľudské práva porušovať. Dovtedy ruskí kolaboranti, ktorých k moci dostali ruské tanky, nespravodlivo prenasledovali a väznili, či už z pomsty alebo zo strachu, svojich politických oponentov a disidentov. V roku 1976 však začali útočiť už aj na bežných ľudí. A vybrali si takých, o ktorých predpokladali, že sa ich nikto nezastane. Mladých nezávislých hudobníkov, členov skupín Plastic People of the Universe, DG 307 a ďalších, ktorí iba chceli hrať hudbu, aká sa im páčila. Najprv proti nim štátom ovládané médiá podnikli agresívnu mediálnu kampaň, v ktorej ich označili za chuligánov, potom komunisti