Reportáž z vianočného Charkova / Na pohrebe Slavika a medzi deťmi žijúcimi v hlbokej chudobe. Dokedy budeme mlčať?

Kým u nás žiarili na námestiach vianočné svetlá, mestá na Ukrajine ožarovali záblesky požiarov. Keď u nás zneli oslavné ohňostroje, ukrajinské nebo pretínali smrtonosné rakety. Kým sme slávili narodenie Krista, zomieral pri výjazde za zraneným dobrovoľník Slavik. Kým u nás sa sviatočné stoly prehýbali hojnosťou, v dedinke blízko frontovej línie si malé dievčatko delilo darované cukríky. Na každý deň iba jeden cukrík, aby mu vydržali čo najdlhšie. Tie kontrasty medzi mierovým a vojnovým svetom sú čoraz hrozivejšie. A najviac ma desí to mlčanie vo chvíľach závažných aj pre našu budúcnosť. Lebo mlčať v rozhodujúcich časoch dáva možnosť v budúcnosti prehovoriť aj našim mŕtvym. Moja cesta do Charkova sa tentoraz začínala veľmi smutne. Deň pred odchodom zahynul môj priateľ, dobrovoľník Slavik – Viačeslav Iľčenko. Zasiahol ho ruský dron počas cesty do Konstantinivky, kde mali vydvihnúť zraneného starého muža. Ruský dron cielene a úmyselne trafil civilné evakuačné auto. Ale to sa v tejto oblasti blízko frontovej línie deje často. Cieľom útokov sú hlavne civilné autá, ako aj záchranári, hasiči a sanitky. Dron strieľal aj na babičku, ktorá na ulici hľadala svojho psa. Aj na starca, čo si bol vyzdvihnúť lieky. Treba si uvedomiť, že dron nie je bezmyšlienkovitá zbraň, ktorá nevie, na koho strieľa. Riadi ho človek, ktorý cez kameru vidí, často veľmi presne, na koho strieľa. Tak zahynul aj môj kamarát. Presným zásahom dronu cez strechu auta do hlavy. Keď som Slavika, ako sme ho volali, prvýkrát stretla pred dvoma rokmi v Charkove, dlho sa na mňa len pozeral. Skúmavo. Nič nehovoril. A potom bez pozdravu vyhlásil: „Ale takéto krásne sú ukrajinské ženy. Si naša.“ Potom nás zobral s Katkou a Františkom na večeru, ktorú pripravila jeho krásna žena Lily. Ľúbil ju, tak ako ľúbil aj svoje dcéry. Tak ako miloval Charkov a Ukrajinu. „Toto je moje krásne mesto. Charkov,“ hovorieval Slavik s hrdosťou typickou pre Ukrajincov. Bol to hrdý Charkovčan. Chcel do posledného dychu slúžiť svojmu mestu. Svojej vlasti. Jazdil do oblastí, kde sa bojovalo, a vozil odtiaľ ľudí do bezpečia. Deti, starenky, rodiny, zvieratá. Zachránil tisíce ľudí. Bol veselý a hrozne rád sa smial. Často nás hostil. Jeho žena uvarila ukrajinské špeciality a on nám nalieval. A rozprával o Charkove. Hlboko to mesto miloval. Nikdy nechcel odísť, hoci mohol. Obetoval svoje podnikanie, firmu, stratil svoj komfort a všetok svoj čas a silu venoval pomoci ľuďom v ohrozenej oblasti. A to ja som poznala len malý zlomok toho dobrého, čo v skutočnosti robil. Evakuoval ľudí z nebezpečných oblastí, poskytoval im prístrešie a pomoc, rozvážal humanitárnu pomoc do miest ako Bachmut, Avdijivka, Kupiansk, všade tam, kam sa inak nedostala. Nebojoval so zbraňou, ale za volantom svojej dodávky, s telefónom v ruke a úsmevom na tvári. Svet prišiel o vzácneho človeka. Ukrajina stratila svojho hrdinu. A rodina prišla o manžela a otca. Ak chceme stihnúť pohreb Slavika v Charkove, musíme zvládnuť cestu z Mukačeva za sedemnásť hodín. A takmer bez pauzy. Katka Pajerská ovláda plne naloženú dodávku aj počas snehovej víchrice, ktorá sa začala ešte pred Kyjevom a sprevádzala nás celú cestu až do Charkova. Silný vietor vytváral snehové jazyky a neskôr aj vysoké záveje na cestách. Od Františka Glaca, ktorý ako blízky priateľ Slavika a jeho rodiny pomáha organizovať pohreb, sa dozvedáme, že sa to celé posúva ešte o hodinu skôr. V Charkove bol Slavik známou osobnosťou a pomohol naozaj obrovskému množstvu ľudí, preto sa mnohí chystajú prísť na jeho pohreb. Lenže v meste tak blízko k ruským hraniciam je riziko naozaj veľké. V súčasnosti sú stretnutia väčšieho počtu ľudí na jednom mieste nebezpečné, lebo je to vhodný terč na ruský útok. Čím viac obetí, tým väčší úspech pre ruské médiá. A k tomu sa na pohreb chystajú mnohí významní ukrajinskí dobrovoľníci, ale aj podporovatelia Ukrajiny zo zahraničia. Bol by to významný úspech pre Rusov, keby sa jedným zásahom zbavili toľkých dôležitých ľudí. Vo vojnovej krajine ľudia nemajú možnosť pokojne sa rozlúčiť so svojimi mŕtvymi. Aj preto sa miesto a čas pohrebu a rozlúčky so Slavikom mení. Prišli aj výstrahy, že čas a miesto je prezradené a treba to zasa zmeniť. Nakoniec sme sa všetci stretli na Slavikovej benzínke, mieste, kde sme s ním často chodili na kávu a riešili potrebné veci. Vždy sa tomu hovorilo Slavikova benzínka. Málokedy máme možnosť sa takto stretnúť všetci slovenskí a českí dobrovoľníci, ktorí často jazdíme na Ukrajinu pomáhať ľuďom v núdzi. Naše cesty sa občas niekde pretnú, sme v kontakte cez médiá, ale osobne sa stretávame málokedy. Škoda, že nás teraz spojila taká smutná udalosť. Stretnutie českých a slovenských dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú Ukrajine, na Slavikovej benzínke tesne pred pohrebom. Foto: Zuzana Cascino Z benzínky sa spoločne vydávame na cestu na ten správny cintorín. Je obrovský, a kým nájdeme miesto, prechádzame okolo stoviek modro-žltých vlajok, ktoré v silnom vetre vejú nad hrobmi padlých v tejto vojne. Je to až neuveriteľné, že kráčame dlhé desiatky minút a alej ukrajinských vlajok sa stále nekončí. Tisíce obetí. Zastavím sa na chvíľu pri hroboch detí, ktoré zahynuli počas bombardovania Charkova ruskými raketami. Ukrajinci majú vo zvyku zobrazovať na pomníkoch tváre svojich mŕtvych, a tak pozerám do očí bábätka, ktoré ešte mohlo žiť, nebyť ruskej agresie. Husto sneží. Nakoniec sme našli miesto, kde stojí dodávka s nápisom NEZLAMNI, čo je názov organizácie, ktorú Slavik Iľčenko založil. Teraz ho priviezla do cieľa jeho poslednej cesty. K jeho hrobu. Snehové vločky sa roztápali na tvárach a splývali s horúcimi slzami. Dopadali aj na tvár mŕtveho Slavika. Akoby plakal spolu s nami. No ja si chcem pamätať jeho tvár takú, ako keď sa smial tým svojím nákazlivým smiechom. Vo vetre plieskali modro-žlté vlajky. Stovky vlajok. Stovky hrobov. Stovky obetí tejto vojny. Akoby tlieskali hrdinom ticho odpočívajúcim pod studenou hlinou. Slávik je drobný vtáčik, ktorý spieva tým najkrajším hlasom. Aj náš priateľ Slavik sa mi zdal drobný v hlbokej truhle. Pamätám si ho ako mocného muža, ktorý len čo kamkoľvek vošiel, zaplnil priestor svojím silným hlasom, nákazlivým smiechom, veselou a objímajúcou energiou. A teraz tichučko leží v truhle, na tvár mu dopadajú snehové vločky, ale nemlčí. Za jeho obetavý a krásny život rozprávajú oči tých, čo sa s ním prišli rozlúčiť. Hovoria o jeho láskavosti, obetavosti, hrdinstve, pohostinnosti a oddanom priateľstve. Rozprávajú o jeho láske k jeho žene Lily, k jeho deťom. K jeho mestu Charkovu. K jeho vlasti Ukrajine. Všetci, ktorí dnes prišli, si v sebe nesú spomienku na takého Slavika. A prišlo veľa ľudí, napriek tomu, že sa pohreb na poslednú chvíľu preložil na iný termín a miesto. Pozorovala som novú modro-žltú vlajku, ktorá pribudla dnes k tým stovkám, čo vejú nad hrobmi na charkovskom cintoríne. Slávik je vtáčik, ktorý ako jediný spieva aj v noci. A tak nám bude aj hlas Slavika Iľčenka spievať v temnote tejto hroznej vojny. Bude nám znieť jeho jasný hlas piesňou nádeje, že nič sa smrťou nekončí, ale pretrváva v láskavosti a dobre, ktoré tu vykonal. Slavik, priateľ náš, nezabudneme! V tomto čase vznikla petícia za udelenie čestného titulu Hrdina Ukrajiny pre Viačeslava Iľčenka. Slavik si zaslúži toto uznanie. Nezlamna – vlajka organizácie dobrovoľníka Viačeslava Iľčenka z Charkova. Foto: Zuzana Cascino Najlepšie si uctíme pamiatku Slavika Iľčenka tým, že budeme ešte viac pomáhať Ukrajine. Aj jeho žena Lily spolu s priateľmi pokračuje v činnosti Slavikovej organizácie Nezlamna. Najhlbšiu bolesť nad stratou milovanej osoby môžeme aspoň trochu zmierniť tým, že pokračujeme v tom, čo náš milovaný robil. A tak už deň po pohrebe Slavikova žena Lily našla v sebe silu a odovzdávala darčeky deťom v Charkove v podzemnom úkryte, kde sa malí škôlkari aspoň raz za čas stretávajú. Veď deti narodené počas vojny takmer nemajú kontakt s rovesníkmi. Školy sú online ako u nás za covidu a tie najmenšie do škôlky nechodia. Vznikajú podzemné centrá, kde sa môžu aspoň občas spolu hrať a venovať rôznym aktivitám, kým nad nimi v meste vybuchujú rakety. Lily spolu s priateľmi a Františkom Glacom a jeho organizáciou Cesty pomoci budú pokračovať v tom, čo Slavik začal. Aj ja s Katkou sme nakúpili v charkovskom obchodnom dome Velmart. Potraviny, hygienu a, samozrejme, cukríky pre deti. Balíčkovali sme potme aj za spevu sirén. Máme naložené aj darčeky pre deti, ktoré pripravili a zabalili dobrí ľudia na Slovensku. Ďakujeme za podporu aj kňazom Martinovi Štrbákovi a Johnovi Zagarellovi. Významne pomohol svojím darom aj Vladko Sovjak. A špeciálne poďakovanie patrí i človeku, ktorého som náhodou stretla v lietadle z Bratislavy do Košíc a s ktorým sme sa celú cestu rozprávali o Ukrajine. Keď sme sa lúčili, sľúbil mi, že mi pošle svoj trinásty dôchodok, lebo ho vždy posiela ako pomoc pre Ukrajinu. Svoj sľub dodržal, a tak sme mohli nakúpiť potraviny pre deti na frontovej línii aj špeciálne pomôcky pre nevidiace deti v Charkove. Tým človekom, ktorému patrí poďakovanie, je spisovateľ a publicista Milan Martin Šimečka. „Anastasija,“ odpovedalo mi asi štvorročné dievčatko so zapleteným vrkočom obmotaným okolo hlavy. Ukladalo bábiku do igelitového obalu, v ktorom sme mu priniesli darčeky. „Už dávno som chcela postieľku pre svoju ľaľku a teraz ju mám. Ďakujem.“ Objalo ma a odbehlo. O chvíľu mi prinieslo darček pre mňa. Servítky. Ale podávalo mi ich ako niečo nesmierne vzácne. V tejto biede je každá drobnosť vzácnosťou. Potom si Anastasija prezerala obsah krabice, kde mala ďalší darček. Sladkosti. Opatrne brala dvoma prstami vždy jeden cukrík a položila ho na koberec. V rade ich mala sedem. Prstom mi ukazovala postupne cukrík za cukríkom. „Toto je pondelok. Toto je utorok. Streda. Štvrtok...“ Na každý deň si odložila jeden cukrík. Lebo tak jej sladkosti vydržia dlho. Aj džúsiky pre všetkých súrodencov zobrala a vložila do chladničky. „Tie budeme mať na neskoršie. Na novyj rok.“ Jej dvaja bratia sa zatiaľ hrali s autíčkami, ktoré našli v balíčkoch. A